Jdi na obsah Jdi na menu
 


34. kapitola - Znovu do lesa Konečne pravda. Harry ležal tvárou pritlačenou na zaprášený koberec pracovne, kde, ako si kedysi myslel, sa dozvie tajomstvo víťazstva a konečne pochopil, že mu nie je súdené prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne prísť do otvorenej náruče Smrti. Po ceste mal pretrhať zostávajúce nite Voldemortovho života, takže až by sa nakoniec stretol s Voldemortom a ani nezdvihol prútik k obrane, koniec bude jasný a úloha, ktorá mala byť splnená v Richardovej úžľabine, bude splnená: ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý zostáva nažive. Srdce mu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdce bilo omnoho silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro bude musieť prestať. Jeho údery boli spočítané. Koľko ešte zostáva času, kým naposledy prejde hradom a prejde na školské pozemky a potom do lesa? Ako tak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením v jeho vnútri. Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol, avšak nikdy naozaj nemyslel na umieranie ako také: jeho vôľa žiť bola vždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu mu teraz nenapadlo zmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné, čo zostávalo, bolo to podstatné: umieranie. Keby tak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej ceste naposledy, keď ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa! Keby zomrel rovnako ako Hedviga, dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil, čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným telom zastaviť lúč vyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidel smrť svojim rodičom. Chladnokrvná chôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti. Mierne sa mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu, že ho nikto nevidel; obrazy na stenách boli do jedného prázdne. Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímal svoje telo viac ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrak vlastnej existencie, že má mozog, nervy a búšiace srdce? Bude po všetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a zhlboka a ústa a hrdlo mal suché, rovnako ako oči. Dumbledorova zrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harry bol akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval, že Dumbledore chcel, aby žil. Teraz videl, že dĺžka jeho života závisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky horcruxy. Dumbledore mu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu viazali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšie zmarené životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdené zomrieť, ktorého smrť nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderom Voldemortovi. Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jeho koniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel, rovnako ako Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niekto ďalší, keď zistil, že má moc to ukončiť. Obrázok Freda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znova predral do mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bola netrpezlivá... Ale Dumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorý Voldemorta drží pri živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoň niekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak mohol... Ron a Hermiona vedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel, aby sa zveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohli pokračovať... Ako dážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnej pravdy, ktorou bolo, že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť. Ron a Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine; akoby sa od nich oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie ani vysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto cestu sa nemohli vydať spoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný čas. Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástym narodeninám. Z času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal, vypršala takmer polhodina. Postavil sa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že sa mu kráti čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery, ktoré malo predpísané na celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dvere pracovne. Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sa stále neobjavili vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché, akoby sa všetok zostávajúci život sústredil vo Veľkej sieni, kde boli všetci mŕtvi a ich pozostalí. Harry cez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí a nakoniec schádzal po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno v kútiku duše chcel, aby ho niekto zbadal, vycítil a zastavil, ale plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez prerušenia prišiel až k hlavným dverám. A potom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktorá prechádzala okolo, niesol telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý, sa musel prešmyknúť naspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeral ešte drobnejší. „Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a niesol ho do Veľkej siene. Neville sa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starý muž. Potom sa znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá. Harry sa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby si neprekážali, pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich milovaných, ani stopa po Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvek z Weasleyovcov. Dal by všetok zostávajúci čas za to, aby sa na nich mohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec silu, aby od nich svoj pohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie. Znovu vykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školských pozemkoch panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali, či dokáže urobiť, čo musí. Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom „Neville.“ „Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“ Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať stopercentnú istotu. „Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo. „To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“ „Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“ „Nie,“ zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné. Ale možno budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Má obrovského hada ... hovorí mu Nagini...“ „Áno, počul som ... čo je s ním?“ „Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“ Táto hrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvíli sa opäť pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovať chladnú hlavu, poistiť sa, aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral s tým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz Neville zaujme Harryho miesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať. „V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “ „Mám zabiť toho hada?“ „Zabi toho hada,“ zopakoval Harry. „Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“ „Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“ Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie. „My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“ „Áno, ja...“ Koniec vety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať. Ale Nevillovi to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil ho a šiel hľadať ďalšie telá. Harry si znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval a skláňal sa nad postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp, keď si uvedomil, že to je Ginny. Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku. „Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“ „Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“ „Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“ Harrymu prebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginny vedela, že tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, pritiahla späť, zobrala domov... Ale on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On, Voldemort a Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... . Ginny teraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa s obrovským úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginny rozhliadla dookola, keď ju míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nej niekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel späť. Hagridova chalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvuky Tesáka škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili sa mu návštevy u Hagrida, lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom, grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron, ako vracia slimáky, ako mu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... . Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal. Medzi stromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, či bude môcť bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už ani nemohol potlačiť triašku. Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každá sekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a studený vzduch na tvári, bola pre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky pred sebou, more času, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde. Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra bola na konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť na zemi... Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju. Otvorím sa na konci. Pozrel na ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehal pomalšie sa ešte zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo, že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec. Toto bola tá chvíľa. Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“ Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a zamumlal, „Lumos.“ Uprostred zlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameň vzkriesenia praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávny prútik. Trojuholník a kruh spodobujúce plášť a kameň však boli stále zreteľne vidno. A Harry znovu bez rozmýšľania pochopil. Nemusel ich volať späť, pretože sa k nim zavčasu pripojí. Oni sa nepribližovali k nemu: on sa približoval k nim. Zavrel oči a trikrát otočil kameň v ruke. Vedel, že sa to stalo, pretože okolo seba začul nepatrné pohyby, ktoré naznačovali, že k nemu po hline pokrytej vetvičkami obklopujúcimi okraj lesa kráčali krehké telá. Otvoril oči a rozhliadol sa dookola. Videl, že to nie sú ani duchovia, ani ľudia z mäsa a kostí. Najviac sa podobali Riddleovi, ktorý pred rokmi vystúpil z denníka a zo spomienky sa takmer stala skutočnosť. Boli z omnoho pevnejšej hmoty než duchovia, ale menej než živé bytosti. Kráčali k nemu a každý z nich mal na tvári milujúci úsmev. James bol rovnako vysoký ako Harry. Na sebe odev, v ktorom zomrel, vlasy rozstrapatené a našuchorené a okuliare mu sedeli trochu nakrivo, rovnako ako pánovi Weasleymu. Sirius bol vysoký a pekný a oveľa mladší, než ho Harry kedy videl. Kráčal s nonšalantnosťou sebe vlastnou, ruky vo vreckách a na tvári úškľabok. Lupin bol tiež mladší, oveľa menej ošumelý a jeho vlasy boli hustejšie a tmavšie. Zdal sa šťastný, že je zasa späť na známom mieste, kde sa ako mladý často túlal. Lilyin úsmev bol zo všetkých najväčší. Blížila s k nemu, odhodila si vlasy na chrbát a jej zelené oči, úplne rovnaké ako jeho vlastné, naňho dychtivo pozerali, akoby sa nemohla vynadívať. „Bol si taký statočný.“ Nemohol prehovoriť. Upieral na nich zrak a hovoril si, že by tam chcel stáť a dívať sa ňu naveky a to by mu stačilo. „Už si skoro tam,“ povedal James. „Veľmi blízko. My sme... na teba veľmi pyšní.“ „Bolí to?“ Z Harryho úst vykĺzla táto detinská otázka skôr, než ju mohol zastaviť. „Umieranie? Vôbec nie,“ odpovedal Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspávanie.“ „A on to bude chcieť čo najrýchlejšie ukončiť. Chce, aby bolo po všetkom,“ dodal Lupin. „Nechcel som, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tieto slová z neho vypadli, aj keď to vôbec nezamýšľal. „Ani jeden z vás. Mrzí ma to...“ Hovoril hlavne k Lupinovi , naliehavo.. „...práve, keď sa ti narodil syn... Remus, mrzí ma to...“ „Mňa to tiež mrzí,“ povedal Lupin. „Mrzí ma, že ho nikdy nepoznám... ale on bude vedieť, prečo som zomrel a ja dúfam, že to pochopí, že som sa snažil, aby som pre neho vytvoril svet, kde by mohol šťastne žiť.“ Chladný vánok, ktorý akoby priletel zo stredu lesa, sfúkol Harrymu vlasy k obočiu. Vedel, že mu nepovedia, aby šiel. Musí sa rozhodnúť sám. „Zostanete so mnou?“ „Až do úplného konca,“ povedal James. „Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry. „Sme tvojou súčasťou,“ odpovedal Sirius. „Nik iný nás neuvidí.“ Harry sa pozrel na mamu. „Zostaň pri mne,“ povedal ticho. A vydal sa na cestu. Chlad dementorov ho nepremohol; prešiel pomedzi nich so svojimi spoločníkmi, ktorí pôsobili ako Patronovia, a spolu kráčali okolo starých stromov, ktoré rástli blízko seba, vetvy spletené, korene sa krútili a stáčali až do zeme. Harry si pritiahol plášť tesne k telu a smeroval ďalej do lesa a i keď nevedel, kde presne sa Voldemort nachádza, bol si istý, že ho nájde. Vedľa neho takmer bez zvuku šli James, Sirius, Lupin a Lily, ich prítomnosť mu dodávala odvahu, aby pokračoval v chôdzi. Jeho telo a myseľ sa od seba oddelili, jeho končatiny sa pohybovali bez vedomého príkazu, ako keby nebol šoférom, ale len cestujúcim v tele, ktoré mal opustiť. Mŕtvi, ktorí šli vedľa neho, sa mu zdali viac skutoční ako živí ľudia hore. Ron, Harmiona, Ginny a všetci ostatní mu teraz pripadali ako duchovia, keď kráčal smerom ku koncu svojho života, smerom k Voldemortovi... Začul buchnutie a šepot: nablízku sa hýbala iná živá bytosť. Harry sa zastavil, rozhliadal sa, pozorne počúval a jeho matka a otec, Lupin a Sirius sa zastavili tiež. „Tamto niekto je,“ ozval sa neďaleko drsný šepot. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to byť...?“ Spoza blízkeho stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky žiarili a tak Harry zbadal Yaxleyho a Dolohova, ako civejú do tmy, presne na miesto, kde stál Harry, jeho matka a otec, Sirius a Lupin. Zrejme nič nevideli. „Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Myslíš, že to bolo zviera?“ „Ten cvok Hagrid tu choval veľa príšer,“ prehodil Dolohov a obzeral sa cez rameno. Yaxley pozrel na hodinky. „Čas takmer vypršal. Potter mal hodinu. Nepríde.“ „A on si bol istý, že príde! Nebude mať radosť.“ „Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Yaxley. „Zistiť, aký je plán.“ On a Dolohov sa otočili a zašli hlbšie do lesa. Harry ich sledoval, pretože mu bolo jasné, že ho zavedú presne tam, kam potrebuje. Obzrel sa späť, jeho matka sa naňho usmiala a otec mu povzbudivo kývol. Boli na ceste iba pár minút, keď Harry pred sebou zbadal svetlo a Yaxley s Dolohovom vyšli na lúku, kde kedysi žil obludný Aragog. Zvyšky jeho obrovskej siete tu ešte stále boli, ale stádo jeho potomkov smrťožrúti poslali do boja. Uprostred čistiny horel oheň, jeho trepotavé svetlo dopadalo na kruh mĺkvych, ostražitých smrťožrútov. Niektorí z nich sa stále skrývali pod maskou, iní ale odkryli svoju tvár. Na okraji kruhu sedeli dvaja obri, vrhali na zem obrovské tiene a ich tváre boli kruté a neotesané ako skala. Harry videl Fenrira, ako číha a ohrýza si dlhé nechty; veľký plavovlasý Rowle si šúchal krvácajúce pery. Videl Luciusa Malfoya, porazeného a vystrašeného a Narcissu s prepadnutými očami plnými obáv. Všetky oči sa upierali na Voldemorta, ktorý stál so sklonenou hlavou a bielymi rukami zvieral Starodávny prútik. Možno sa modlil, ale skôr v hlave odpočítaval čas a Harry, ktorý stál na kraji čistiny, si nezmyselne predstavil dieťa odpočítavajúce pri schovávačke. Za jeho hlavou sa vo svojej žiariacej očarovanej klietke vznášala ako obludná svätožiara Nagini, neustále sa zvíjala a krútila. Keď sa Dolohov a Yaxley znova pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol zrak. „Ani náznak, že by tu bol, môj Pane,“ riekol Dolohov. Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli vo svetle ohňa. Pomaly vytiahol Starodávny prútik. ,,Môj Pane...“ To prehovorila Bellatrix: sedela k Voldemortovi najbližšie, bola rozstrapatená, tvár mala trochu zakrvavenú, ale inak nebola zranená. Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal a ona už neprehovorila ani slovo, iba ho naďalej sledovala s nábožnou úctou. „Myslel som, že príde,“ povedal Voldemort svojím vysokým jasným hlasom a oči mal uprené na poskakujúce plamene. „Predpokladal som, že príde.“ Nikto neprehovoril. Vyzerali rovnako vydesení ako Harry, ktorého srdce divoko vrážalo do rebier, akoby chcelo uniknúť z tela, ktoré on chcel opustiť. Potili sa mu ruky. Dal si dolu plášť a spolu s prútikom si ho strčil do habitu. Nechcel, aby bol v pokušení sa brániť. „Zdá sa, že... som sa mýlil,“ povedal Voldemort. „Nemýlil.“ Harry to povedal, ako najhlasnejšie mohol, všetkou silou, ktorú v sebe našiel: nechcel, aby to znelo bojazlivo. Kameň vzkriesenia mu vykĺzol z necitlivých prstov a kútikom oka zazrel, ako jeho rodičia, Sirius a Lupin zmizli, keď sa priblížil k ohňu. V tej chvíli však záležalo iba na Voldemortovi. Bolo to iba medzi nimi. No tá predstava zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Obri zaburácali, Smrťožrúti sa postavili a vzduchom sa nieslo množstvo výkrikov, vzdychov a dokonca smiechu. Voldemort stuhol na mieste, avšak jeho červené oči vyhľadali Harryho, keď sa k nemu približoval a medzi nimi bol iba oheň. A potom niekto zakričal: „HARRY! NIE!“ Otočil sa. Hagrid bol spútaný a priviazaný k neďalekému stromu. Jeho obrovské telo rozhýbalo vetvy nad jeho hlavou, keď zúfalo bojoval s putami. „NIE! NIE! HARRY, ČO TO CHCEŠ...?“ „TICHO!“ zreval Rowle a jediným mávnutím prútika Hagrida umlčal. Bellatrix, ktorá vyskočila na nohy, sledovala pohľadom Voldemorta i Harryho a dvíhala sa jej hruď. Jediné dve veci, ktoré sa teraz pohybovali, boli plamene a had, ktorý sa zvíjal v žiarivej klietke nad Voldemortovou hlavou. Harry cítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúsil sa ho vytiahnuť. Vedel, že had bol veľmi dobre chránený a že keby sa pokúsil naňho namieriť prútik, zosypalo by sa naňho päťdesiat kliatob. Voldemort a Harry sa na seba stále dívali, Voldemort naklonil hlavu trocha nabok, skúmal chlapca stojaceho pred ním a ústa mu skrivil neveselý úsmev. „Harry Potter,“ povedal mäkko. Jeho hlas by v tejto chvíli mohol byť súčasťou praskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“ Nikto zo smrťožrútov sa ani nepohol. Čakali, všetko čakalo. Hagrid stále zápasil s putami, Bellatrix lapala po dychu a Harry si nevysvetliteľne spomenul na Ginny, jej planúci pohľad, dotyky jej úst na jeho... Voldemort zdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú ako zvedavé dieťa, ktoré zvažuje, čo sa stane, ak bude pokračovať. Harry opätoval pohľad červených očí, chcel, aby sa to stalo teraz, rýchlo, kým ešte stál, než stratí kontrolu nad svojím telom, kým odhalí svoj strach. Uvidel pohyb úst, záblesk zeleného svetla a zrazu bolo všetko preč. 35. kapitola – King’s Cross Ležal doluznačky a načúval tichu. Bol úplne sám. Nikto sa nepozeral. Nikto iný tu nebol. On sám si nebol istý, či tu vôbec bol. O dlhú chvíľu neskôr, a možno takmer okamžite, mu napadlo, že musí existovať, že nie je možné, aby bol iba myšlienkou bez tela, pretože ležal, určite ležal na nejakom povrchu. Cítil totiž dotyk niečoho a tá vec, na ktorej ležal, existovala tiež. Akonáhle dospel k tomuto záveru, Harry si uvedomil, že je nahý. Keďže bol úplne sám, neznepokojovalo ho to, ale skôr mierne zaujalo. Zauvažoval, že pokiaľ vníma, či môže aj vidieť. Tým, že otvoril oči, zistil, že má aj oči. Ležal v žiarivej hmle, ibaže nebola ako žiadna iná hmla, ktorú kedy videl. Matný opar neskrýval nič z jeho okolia, to skôr oblaky pary ešte žiadne okolie nestihli vytvoriť. Podlaha, na ktorej ležal, sa zdala byť biela, ani studená ani teplá, ale jednoducho tam bola, rovné prázdne niečo, na čom bol. Posadil sa. Na tele nemal rany. Dotkol sa tváre. Nemal okuliare. Z nesformovanej ničoty, ktorá ho obklopovala, k nemu doliehal akýsi zvuk: tiché, mäkké údery niečoho, čo plieskalo, trepotalo a zmietalo sa. Bol to žalostný zvuk, no zároveň mierne neslušný. Mal nepríjemný pocit, akoby načúval niečomu tajnému a hanebnému. Až teraz si zaželal, aby bol oblečený. Sotva sa mu toto želanie sformovalo v hlave, objavilo sa neďaleko neho oblečenie. Vzal ho a obliekol si ho: bolo mäkké, čisté a teplé. Bolo pozoruhodné, ako sa tam objavilo práve v tom okamihu, čo po ňom zatúžil... Vstal a rozhliadol sa. Bol snáď v nejakej Núdzovej miestnosti? Čím dlhšie sa obzeral, tým viac bolo vidno. Obrovská klenutá sklenená strecha sa trblietala v slnečnom svite vysoko nad ním. Možno to bol palác. Všetko bolo pokojné a tiché, až na tie čudesné plieskavé a kňučivé zvuky prichádzajúce odniekiaľ z blízkej hmly... Harry sa opatrne otočil na mieste a okolie akoby sa vytváralo priamo pred jeho očami. Rozľahlá miestnosť, žiarivá a jasná, sála omnoho väčšia ako Veľká sieň, s priezračným klenutým skleneným stropom. Bola úplne prázdna. On bol jediný, kto tam bol, až na – Uskočil. Zazrel vec, ktorá vydávala tie zvuky. Mala podobu malého, nahého dieťaťa skrčeného na zemi, ktorého koža bola rozodratá a drsná, akoby bolo ošklbané. Trasúc sa ležalo pod stoličkou, opustené, nechcené, odpratané z dohľadu a namáhavo dýchalo. Bál sa toho. Aj keď to bolo malé, krehké a zranené, nechcel sa k tomu približovať. Napriek tomu sa prisunul o trochu bližšie, pripravený uskočiť naspäť. Čoskoro stál dostatočne blízko na to, aby sa toho mohol dotknúť, ale nedonútil sa. Cítil sa ako zbabelec. Chcel to utešiť, ale odpudzovalo ho to. „Nemômeš mu pomôcť.“ Otočil sa. Albus Dumbledore kráčal smerom k nemu, čulý a vzpriamený a na sebe mal široký habit vo farbe polnočnej modrej. „Harry,“ roztvoril náruč a obe ruky mal celé, biele a nepoškodené. „si úžasný chlapec. Si statočný. Poď, prejdeme sa.“ Harry Dumbledora ohromene nasledoval, keď vykročili preč od miesta, kde ležalo ošklbané mrnčiace dieťa. Dumbledore ho viedol k dvom kreslám, ktoré si predtým Harry nevšimol, keď stáli o kus ďalej pod vysokým oslňujúcim stropom. Dumbledore sa posadil do jedného z nich, Harry sa zaboril do toho druhého a uprene sa zadíval do tváre svojho starého riaditeľa. Dumbledorove dlhé strieborné vlasy a brada, prenikavo modré oči za polmesiačikovitými okuliarmi, zlomený nos: všetko bolo tak, ako si to pamätal. A predsa... „Ale vy ste mŕtvy,“ povedal Harry. „Ó, áno,“ povedal Dumbledore sucho. „Tak teda... ja som tiež mŕtvy?“ „Ach,“ povedal Dumbledore a jeho úsmev sa rozširoval. „To je otázka, že? Keď sa to tak vezme, drahý chlapče, myslím, že nie.“ Pozerali jeden na druhého a starý muž sa stále radostne usmieval. ,,Nie?“ opakoval Harry. „Nie,“ povedal Dumbledore. „Ale...“ Harry inštinktívne zdvihol ruku smerom k jazve v tvare blesku. Nezdalo sa, že by tam bola. „Ale ja som musel zomrieť – nebránil som sa! Mal som v úmysle nechať sa ním zabiť!“ „A to,“ povedal Dumbledore, „je podľa mňa práve ten rozdiel.“ Z Dumbledora žiarilo šťastie ako svetlo, ako oheň. Harry v živote nevidel niekoho tak dokonale, priam hmatateľne spokojného. „Vysvetlite to,“ povedal Harry. „Ale ty už to predsa vieš sám.“ povedal Dumbledore a spojil si končeky prstov. „Nechal som ho, aby ma zabil,“ povedal Harry, „nie je tak?“ „Áno, nechal,“ povedal Dumbledore a pokýval hlavou, „pokračuj!“ „Takže tá časť jeho duše, čo bola vo mne...“ Dumbledore prikyvoval s rastúcim nadšením, povzbudzujúc Harryho, aby pokračoval, na tvári široký úsmev. „...je preč?“ „ Ó, áno!“ povedal Dumbledore, „áno, on ju zničil. Tvoja duša je teraz celá a len tvoja, Harry.“ „Ale potom...“ Harry sa obzrel cez plece tam, kde sa pod stoličkou triaslo to malé, zmrzačené stvorenie. „Čo je to, pán profesor?“ „Niečo, čo je mimo dosahu našej pomoci,“ povedal Dumbledore. „Ale ak Voldemort použil vražednú kliatbu,“ znovu začal Harry, „a nikto pre mňa tentokrát nezomrel – ako môžem byť nažive?“ „Myslím, že to vieš,“ povedal Dumbledore, „obzri sa späť. Spomínaš si, čo urobil vo svojej nevedomosti, vo svojej nenásytnosti a krutosti?“ Harry premýšľal. Nechal pohľad kĺzať po okolí. Pokiaľ by to, v čom sedeli, bol skutočný palác, bol by to čudný palác s kreslami v radoch a s kusmi zábradlia tu a zase tam, a predsa on, Dumbledore a to zakrpatené stvorenie dole pod stoličkou, boli jedinými bytosťami v okolí. Vtom mu odpoveď napadla náhle, úplne bez námahy. ,,Vzal si moju krv.“ povedal Harry. „Presne tak!“ zvolal Dumbledore. „Vzal si tvoju krv a obnovil s jej pomocou svoje telo! Tvoja krv v jeho žilách, Harry, Lilyina ochrana vo vás oboch! Pripútal ťa k životu, pokiaľ žije on!“ „Ja žijem ... pokiaľ žije aj on? Ale ja som myslel, že je to úplne naopak! Myslel som, že obidvaja musíme zomrieť? Alebo je to to isté?“ Rozptyľovalo ho fňukanie a plieskaním tej zúfalej bytosti za nimi a znovu sa na ňu pozrel. „Ste si istý, že nemôžeme nič urobiť?“ „Neexistuje žiadna pomoc.“ „Potom vysvetlite... viac,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial. „Ty si bol siedmy horcrux, Harry, horcrux, ktorý on nikdy nemienil vytvoriť. Jeho duša už bola natoľko nestála, že sa rozlomila, keď spáchal to nevýslovné zlo, vraždu tvojich rodičov a pokus zabiť dieťa. Avšak toho, čo uniklo z tej miestnosti bolo omnoho menej, než tušil. Nechal za sebou viac než len svoje telo. Nechal časť duše pripútanú k tebe, zamýšľanej obeti, ktorá však prežila. A jeho vedomosti zostali žalostne neúplné, Harry! To, čo si Voldemort necení, sa neobťažuje ani pochopiť. Domáci škriatkovia a detské príbehy, lásku, vernosť a nevinnosť, Voldemort nechápe a nerozumie ničomu z toho. Ničomu. Že to všetko má moc, ktorá presahuje jeho vlastnú, moc, ktorá presahuje akúkoľvek mágiu, to je pravda, ktorú on nikdy nepochopil. Vzal si tvoju krv vo viere, že by ho mohla posilniť. Vzal si do svojho tela časť kúzla, ktoré do teba vložila tvoja matka, keď pre teba umrela. Jeho telo udržuje táto jej obeť nažive, a kým prežíva kúzlo, budeš žiť aj ty a rovnako tak aj Voldemortova posledná nádej.“ Dumbledore sa na Harryho usmial a Harry sa naňho uprene pozeral. „A vy ste to vedeli? Vedeli ste to – po celý ten čas?“ „Domnieval som sa. Ale moje domnienky sa obyčajne ukážu byť správnymi,“ povedal šťastne Dumbledore a ticho sedeli, až sa to zdalo byť veľmi dlho, zatiaľ čo bytosť za nimi neprestávala kňučať a triasť sa. „Je toho viac,“ povedal Harry „je toho ešte viac. Prečo môj prútik porazil ten, čo si požičal?“ „Tak tým si nemôžem byť istý.“ „Tak sa teda domnievajte,“ povedal Harry a Dumbledore sa zasmial. „Musíš pochopiť, že ty a lord Voldemort ste zašli do až doteraz neznámych a neprebádaných končín mágie. Ale to, čo si myslím, že sa prihodilo, je niečo nebývalého a podľa mňa to nemohol žiaden výrobca prútikov predvídať a ani vysvetliť Voldemortovi.“ „Ako už sám teraz vieš, lord Voldemort nechtiac znásobil puto medzi vami, keď sa vrátil do ľudskej podoby. Úlomok jeho duše bol stále pripútaný k tej tvojej a mysliac, že ho to posilní, prijal do seba časť obete tvojej matky. Keby chápal tú absolútnu a strašnú silu tej obete, nikdy by sa nebol odvážil dotknúť sa tvojej krvi... ale keby bol toho schopný, nemohol by byť lordom Voldemortom a asi by ani nikdy nevraždil.“ „Keď zariadil túto dvojnásobnú spojitosť medzi vami a tým previazal vaše osudy ešte pevnejšie, než bolo spojenie medzi akýmikoľvek dvoma čarodejníkmi, ťa Voldemort napadol prútikom, ktorého jadro bolo rovnaké ako v tvojom prútiku. A ako vieme, stalo sa niečo zvláštne. Jadrá reagovali na seba spôsobom, aký by lord Voldemort nikdy neočakával, pretože ani netušil, že tvoj prútik je dvojčaťom toho jeho.“ „On bol tej noci omnoho viac vydesený ako ty, Harry. Prijal si, alebo si dokonca privítal možnosť, že by si mohol zomrieť, niečo, čoho by lord Voldemort nikdy nebol schopný. Tvoja odvaha zvíťazila, tvoj prútik premohol ten jeho. A pritom sa medzi prútikmi stalo niečo, čo odrážalo vzťah medzi ich pánmi. Myslím, že tvoj prútik tú noc vstrebal niečo zo síl a kvalít Voldemortovho prútika, takže môžeme povedať, že obsahoval niečo z Voldemorta samotného. Preto ho tvoj prútik rozpoznal, keď ťa prenasledoval, rozpoznal muža, ktorý bol rovnako spriaznený, ako aj najväčší nepriateľ a vyvrhol zo seba proti nemu niečo z jeho vlastnej mágie. Mágie omnoho silnejšej, akú kedy Luciusov prútik predvádzal. Tvoj prútik teraz obsahuje silu tvojej obrovskej odvahy, niečo z Voldemortovej strašnej schopnosti, nuž akú mohla mať tá Luciusova palička šancu?“ „Ale pokiaľ bol môj prútik tak mocný, ako ho mohla Hermiona zlomiť?“ opýtal sa Harry. „Môj drahý chlapče, jeho pozoruhodné účinky smerovali len proti Voldemortovi, ktorý tak neuvážene porušoval najzávažnejšie zákony mágie. Len proti nemu bol tvoj prútik nezvyčajne mocný. Inak to bol prútik ako každý iný... aj keď dobrý, tým som si istý,“ skončil Dumbledore vľúdne. Harry sa na hodnú chvíľu zamyslel, i keď to možno bolo len na pár sekúnd. Bolo veľmi ťažké odhadnúť tu čas. „Zabil ma vašim prútikom.“ „Nepodarilo sa mu zabiť ťa mojím prútikom,“ opravil ho Dumbledore, „myslím, že sa zhodneme v tom, že nie si mŕtvy, aj keď,“ dodal, akoby sa bál, že bol nezdvorilý, „nechcem samozrejme zmenšovať tvoje utrpenie, ktoré bolo, ako som si istý, nesmierne.“ „No práve teraz sa cítim skvele,“ povedal Harry a pozrel na svoje čisté, nepoškvrnené ruky. „Kde to vlastne som?“ „Presne na to som sa ťa chcel opýtať,“ povedal Dumbledore a rozhliadol sa okolo. „Kde by si povedal, že sme?“ Kým sa Dumbledore neopýtal, Harry to nevedel. Zrazu však odkiaľsi poznal odpoveď. „Vyzerá to,“ povedal pomaly, „ako stanica King’s Cross. Až na to, že je tu čistejšie a prázdnejšie, a pokiaľ dovidím, nie sú tu žiadne vlaky.“ „Stanica King’s Cross?“ rozosmial sa Dumbledore neovládateľne. „Preboha, skutočne?“ „Tak kde si myslíte, že sme?“ opýtal sa Harry neisto. „Môj drahý chlapče, nemám ani potuchy. Toto je, ako sa hovorí, tvoj večierok.“ Harry netušil, čo to znamená, Dumbledore ho začínal rozčuľovať. Pozeral naň a potom si spomenul na omnoho naliehavejšiu otázku, ako bola tá, kde sa momentálne nachádzajú. „Relikvie smrti.“ povedal a bol rád, keď videl, že tieto slová vymazali Dumbledorovi úsmev z tváre. „Ach, áno,“ povedal. Dokonca vyzeral, že ho to možno znepokojilo. „Takže?“ Po prvý raz, odkedy Harry Dumbledora stretol, v ňom videl omnoho mladšieho muža, omnoho. Na chvíľu vyzeral ako malý chlapec prichytený pri darebáctve. „Môžeš mi odpustiť?“ povedal Dumbledore. „že som ti nedôveroval? Že som ti to nepovedal? Harry, ja som sa len obával, že sklameš rovnako, ako som sklamal ja. Len som sa desil toho, že zopakuješ moje chyby. Prosím ťa o prepáčenie, Harry. Už po nejaký čas viem, že ty si lepší človek.“ „O čom to hovoríte?“ opýtal sa Harry vyľakaný Dumbledorovým tónom a náhlymi slzami v jeho očiach. „Relikvie, Relikvie,“ mrmlal si Dumbledore. „zúfalý ľudský sen!“ „Ale ony sú skutočné!“ „Skutočné, nebezpečné a pasca na pobláznených.“ povedal Dumbledore. „A ja som bol pobláznený. Ale to ty vieš, nie je tak? Nemám už pred tebou žiadne tajomstvá.“ „Čo mám vedieť?“ Dumbledore sa otočil čelom k Harrymu a slzy sa mu stále trblietali v žiarivo modrých očiach. „Pán Smrti, Harry, pán Smrti! Nebol som nakoniec rovnaký ako Voldemort?“ „Samozrejme, že nie,“ povedal Harry. „samozrejme – ako sa na to vôbec môžete pýtať? Nikdy ste nezabili, ako sa tomu dalo zabrániť!“ „Pravda, pravda,“ povedal Dumbledore, pôsobiac ako dieťa hľadajúce útechu, „dokonca i ja som hľadal cestu, aby som premohol Smrť, Harry.“ „Nie však tak, ako to urobil on,“ povedal Harry. Po všetkom tom hneve na Dumbledora bolo tak čudné tu sedieť pod vysokým klenutým stopom a obhajovať ho pred ním samým. „Relikvie, nie horcruxy.“ „Relikvie,“ zamrmlal Dumbledore, „nie horcruxy. Presne tak.“ Odmlčal sa. Stvorenie za nimi kňučalo, ale Harry sa už neobzeral. „Grindelwald ich tiež hľadal?“ opýtal sa. Dumbledore na chvíľu zavrel oči a prikývol. „To bolo predovšetkým to, čo nás spojilo,“ povedal potichu. „Dvaja inteligentní, arogantní chlapci s tou istou posadnutosťou. Chcel ísť do Richardovej úžľabiny a ako som si istý, uhádol si, prečo. Bolo to kvôli hrobu Ignota Peverella. Chcel preskúmať miesto, kde zomrel tretí brat.“ „Takže je to pravda?“ opýtal sa Harry. „Všetko? Bratia Peverellovci – boli tí bratia z príbehu. Tu stretli Smrť na osamelej ceste...“ „Podľa mňa je pravdepodobnejšie, že bratia Peverellovci boli jednoducho nadaní, nebezpeční čarodejníci, ktorým sa podarilo vytvoriť oné mocné predmety. Príbeh o tom, že to boli relikvie samotnej Smrti, mi pripadá ako akási legenda, ktorá sa vytvorila až okolo ich výtvorov. Plášť, ako už iste vieš, sa veky dedil z otca na syna, z matky na dcéru priamo k Ignotovmu poslednému žijúcemu dedičovi, ktorý sa narodil, rovnako ako Ignotus, v dedine Richardova úžľabina.“ Dumbledore sa na Harryho usmial. „Mne?“ „Tebe. Pokiaľ viem, domyslel si si, že tej noci, keď zomreli tvoji rodičia, bol plášť v mojej opatere. James mi ho ukázal len pár dní predtým. Vysvetľovalo to veľa z jeho nevysvetlených darebáctiev na škole! Ťažko som mohol uveriť tomu, čo vidím a požiadal som ho, či by mi ho nepožičal, aby som si ho mohol prezrieť. Už dávno predtým som sa vzdal myšlienky spojiť Relikvie, ale i tak som nemohol odolať, musel som si ho zblízka pozrieť... Bol to plášť, aký som ešte nikdy predtým nevidel, nesmierne starý, dokonalý v každom ohľade... A potom tvoj otec zomrel a ja som mal konečne dve Relikvie pre seba!“ Jeho tón bol neznesiteľne trpký. „Plášť by im aj tak nepomohol prežiť,“ povedal rýchlo Harry. „Voldemort vedel, kde je moja mama s otcom. Plášť by ich pred kliatbami neochránil.“ „Pravda,“ vzdychol si Dumbledore. „pravda.“ Harry čakal, avšak Dumbledore neprehovoril, a tak sa ho Harry opýtal: „Takže vy ste sa vzdali hľadania Relikvií ešte skôr, ako ste uvideli ten plášť?“ „Ó, áno,“ povedal slabo Dumbledore. Akoby z donútenia pozrel Harrymu do očí. „Ty vieš, čo sa stalo. Ty vieš. Nemôžeš mnou pohŕdať viac, ako sebou pohŕdam ja sám.“ „Ale ja vami nepohŕdam.“ „Potom by si teda mal,“ povedal Dumbledore. Zhlboka sa nadýchol. „Poznáš tajomstvo podlomeného zdravia mojej sestry, čo jej urobili tí muklovia, čím sa potom stala. Už vieš, ako sa môj otec usiloval o pomstu a zaplatil za to tým, že zomrel v Azkabane. Moja matka sa vzdala svojho života, len aby sa mohla starať o Arianu. Ja som to odmietal, Harry.“ Dumbledore to predniesol stroho a chladne. Upieral teraz oči ponad Harryho hlavu niekam do diaľky. ,,Bol som talentovaný, bol som úžasný. Chcel som odtiaľ utiecť. Chcel som žiariť. Chcel som byť slávny. Necháp ma však zle,“ povedal a tvár sa mu stiahla bolesťou, takže zase pôsobil veľmi staro. „Miloval som ich. Miloval som svojich rodičov, miloval som svojho brata a sestru, ale bol som sebecký, Harry, omnoho sebeckejší, než si niekto tak pozoruhodne nezištný ako ty vie predstaviť.“ „Takže keď moja matka zomrela a ja som sa musel postarať o chorú sestru a tvrdohlavého brata, vrátil som sa nahnevaný a rozhorčený späť do našej dediny. Cítil som sa uväznený a nevyužitý. A potom prišiel on...“ Dumbledore sa opäť pozrel Harrymu do očí. „Grindelwald. Nevieš si ani predstaviť, ako ma jeho myšlienky zaujali, Harry, uchvátili ma. Muklovia uvrhnutí do poddanstva. My, čarodejníci, by sme triumfovali. Grindelwald a ja, slávni vodcovia revolúcie. „Ach áno, mal som pochybnosti, ale svoje svedomie som upokojoval prázdnymi slovami. Všetko to malo byť pre väčšie dobro a akékoľvek vykonané zlo mal splatiť stonásobný úžitok pre čarodejníkov. Či som v hĺbke svojho srdca vedel, aký bol Gellert Grindelwald v skutočnosti? Myslím, že áno, ale zatváral som pred tým oči. Keby sa totiž plány, ktoré sme vytvorili, naplnili, všetky moje sny by sa stali skutočnosťou.“ „A v samom jadre našich plánov boli ony – Relikvie smrti! Ako ho fascinovali, ako fascinovali nás oboch! Neporaziteľný prútik, zbraň, ktorá by nás priviedla k moci! Kameň vzkriesenia – ten preňho, aj keď som predstieral, že to nevidím, symbolizoval armádu inferov! Pre mňa, priznávam, znamenal návrat mojich rodičov, ktorí by sňali bremeno zodpovednosti z mojich pliec.“ „A plášť... nijako zvlášť sme o plášti nedebatovali, Harry. Obaja sme sa vedeli dobre skrývať aj bez plášťa, ktorého skutočné kúzlo sa môže samozrejme použiť aj tak, aby ochránilo ostatných rovnako dobre ako svojho majiteľa. Myslel som, že keby sme ho niekedy bývali objavili, dal by sa použiť na skrytie Ariany, ale inak sa náš záujem o plášť týkal len toho, že bol súčasťou trojice, a ako hovorí legenda – len ten, kto zhromaždí všetky tri predmety, sa môže stať pravým pánom Smrti, čo sme považovali za to isté, ako byť neporaziteľní.“ ,,Neporaziteľní páni Smrti, Grindelwald a Dumbledore! Dva mesiace šialenstva, krutých snov a zanedbávania tých dvoch členov rodiny, ktorí mi ešte zostali.“ „Potom... predsa vieš, čo sa stalo. Realita sa ku mne vrátila v podobe môjho nevrlého, nevzdelaného a obdivuhodnejšieho brata. Nechcel som počuť pravdu, ktorú na mňa kričal. Nechcel som počuť, že by som nemal hľadať Relikvie a ťahať so sebou svoju krehkú a labilnú sestru.“ „Tá hádka vyústila v bitku. Grindelwald stratil kontrolu. To, čo som o ňom vždy vedel, aj keď som sa tváril, že nie, vystúpilo na povrch v strašnej podobe. A Ariana... po všetkej tej matkinej starostlivosti... ležala na podlahe mŕtva.“ Dumbledore sa zastavil a začal skutočne plakať. Harry sa k nemu natiahol a bol rád, keď zistil, že sa ho môže dotknúť: pevne zovrel jeho ruku a Dumbledore sa postupne ovládal. „Tak, Grindelwald utiekol, čo nemohol nikto, až na mňa, predvídať. Zmizol so všetkými svojimi plánmi na získanie moci a mučenie muklov a so svojimi snami o Relikviách Smrti, sny, v ktorých som ho podporoval a pomáhal mu. Utiekol, zatiaľ čo ja som pochovával svoju sestru a musel som sa naučiť žiť s pocitom hanby, so svojou vinou a so strašným smútkom.“ „Roky ubiehali. Objavovali sa o ňom rôzne zvesti. Hovorilo sa, že získal prútik nesmiernej moci. Mne medzitým ponúkli miesto ministra mágie, a to nie raz. Prirodzene som odmietol. Poučil som sa, že nie je dobré zverovať mi akúkoľvek moc.“ „Ale vy by ste boli lepší, omnoho lepší než Fudge a Scrimgeur!“ vybuchol Harry. „Skutočne?“ spýtal sa Dumbledore. „Nie som si istý. Keď som bol mladý, zistil som, že moc je moja slabosť i vášeň. Je to zaujímavá vec, Harry, ale tí, čo moc nikdy nevyhľadávali, sú asi tí najvhodnejšími, ktorým by sa mala zveriť. Mali by ju mať tí, ktorým, rovnako ako tebe, bolo zverené vedenie, a tí, ktorí toto bremeno prijali, pretože museli, a potom na vlastné prekvapenie zistili, že ho dokážu niesť dobre.“ „Bol som bezpečnejší na Rokforte. Myslím, že som bol dobrý učiteľ –“ „Bol ste ten najlepší -“ „To je od tebe milé, Harry. Ale zatiaľ čo ja som sa zaoberal vzdelávaním mladých čarodejníkov, Grindelwald budoval armádu. Hovorilo sa, že sa ma bojí a možno sa aj bál, ale menej, ako som sa ho bál ja.“ „Ach, ale nie smrti,“ povedal Dumbledore v odpovedi na Harryho spýtavý pohľad. „Kvôli ničomu, čo by mi mohol urobiť kúzlami. Vedel som, že sme asi rovnako silní, možno som bol o trochu šikovnejší. To, čoho som sa obával, bola pravda. Pochop, nikdy som nezistil, kto v tej poslednej strašnej bitke vlastne vyslal tú kliatbu, ktorá zabila moju sestru. Keby si ma nazval zbabelcom, mal by si pravdu, Harry, nadovšetko som sa bál zistenia, že som to bol ja, kto jej privodil smrť, nielen svojou aroganciou a hlúposťou, ale aj tým, že by som to mohol byť práve ja, kto ju zasiahol a pripravil ju o život.“ „Myslím, že on to vedel, myslím, že on vedel, čo ma desilo. Odkladal som stretnutie s ním až do okamihu, keď by bolo hanebné ďalej odolávať. Ľudia umierali a on sa zdal byť nezastaviteľný a ja som musel urobiť všetko, čo bolo v mojich silách, aby som ho zastavil.“ „Nuž, už vieš, čo sa stalo potom. Vyhral som ten súboj. Získal som prútik.“ Nastalo ďalšie ticho. Harry sa Dumbledora nespýtal, či niekedy zistil, kto spôsobil Arianinu smrť. Nechcel to vedieť a ešte menej chcel, aby mu to Dumbledore musel povedať. Konečne vedel, čo Dumbledore videl, keď sa díval do Zrkadla z Erisedu, a tiež, prečo Dumbledore tak chápal očarenie, ktoré sa Harryho zmocnilo. Sedeli dlho v tichosti a kňučanie bytosti za nimi už Harry sotva vnímal. Nakoniec povedal: „Grindelwald sa snažil Voldemorta v pátraní po prútiku zastaviť. Klamal a predstieral, že ho nikdy nemal.“ Dumbledore prikývol so sklopenými očami, zatiaľ čo na jeho krivom nose sa stále trblietali slzy. „Hovorí sa, že sa u neho, zatiaľ čo žil osamote vo svojej cele v Nurmengarde, objavili výčitky svedomia. Dúfam, že je to pravda. Bol by som rád, keby dokázal poznať hrôzu a hanbu za to, čo urobil. Možno, že to klamstvo Voldemortovi bol jeho pokus to odčiniť… zabrániť tomu, aby Voldemort získal Relikvie…“ „…alebo možno, aby sa vkradol do vašej hrobky,“ odhadoval Harry a Dumbledore si zľahka pretrel oči. Po ďalšej krátkej odmlke Harry povedal: „Snažili ste sa použiť Kameň vzkriesenia.“ Dumbledore prikývol. „Keď som ho po všetkých tých rokoch objavil pochovaný v opustenom dome Gauntovcov, Relikviu, po ktorej som túžil zo všetkých najviac – aj keď v mladosti z úplne iných dôvodov – stratil som hlavu, Harry. Úplne som zabudol, že to teraz bol aj horcrux a že prsteň nesie aj kliatbu. Zdvihol som ho a nasadil si ho a na sekundu sa mi zdalo, že som videl Arianu, svoju matku a svojho otca, aby som im mohol povedať, ako veľmi ma to mrzí…“ „Bol som taký blázon, Harry. Za celé tie roky som sa nič nenaučil. Nebol som hoden toho, aby som zhromaždil Relikvie Smrti, čo sa mi potvrdzovalo znovu a znovu, a toto bol posledný dôkaz.“ „Prečo?“ povedal Harry. „Bolo to prirodzené! Chceli ste ich znovu vidieť. Čo je na tom zlé?“ „Len jeden človek z milióna môže Relikvie Smrti zjednotiť, Harry. Bol som hoden vlastniť iba tú najbiednejšiu z nich, tu najmenej mimoriadnu. Bol som hoden vlastniť Starodávny prútik, ale nie preto, aby som sa ním pýšil alebo ním zabíjal. Bolo mi dovolené si ho podrobiť a používať ho, pretože som si ho vzal, nie zo zištných dôvodov, ale aby som pred ním ochránil ostatných.“ „Ale plášť, ten som si vzal len z čírej zvedavosti, a tak mi nikdy nemohol slúžiť ako tebe, jeho pravému majiteľovi. Kameň by som býval použil pri pokusu povolať späť tých, ktorí zomreli, namiesto toho, aby som sa obetoval ako ty. Ty si ten správny majiteľ Relikvií.“ Dumbledore potľapkal Harryho po ruke a Harry sa na starého muža pozrel a usmial sa; nemohol si pomôcť. Ako by sa mohol teraz na Dumbledora hnevať? „Prečo ste to urobili také zložité?“ Dumbledorov úsmev sa rozochvel. „Obávam sa, že som počítal s tým, že ťa slečna Grangerová trochu zabrzdí, Harry. Mal som strach, že by tvoja horúca hlava mohla ovládnuť tvoje dobré srdce. Bál som sa, že pokiaľ by si bol oboznámený priamo s týmito lákavými predmetmi, potom by si sa mohol nimi nechať uchvátiť tak ako ja, v nesprávny čas a z nesprávnych dôvodov. Pokiaľ sa ich chopíš, potom chcem, aby si s nimi zaobchádzal bezpečne. Si pravý pán Smrti, pretože skutočný pán nehľadá únik od Smrti. Je mu jasné, že musí zomrieť, a chápe, že sú na svete ďaleko, ďaleko horšie veci ako je umieranie.“ „A Voldemort sa nikdy o Relikviách nedozvedel?“ „Myslím, že nie, pretože nepoznal Kameň vzkriesenia a urobil z neho jeden zo svojich horcruxov. Ale aj keby o nich vedel, Harry, pochybujem, že by sa vôbec o nejakú z nich zaujímal, teda až na tú prvú. Nikdy by si nebol pomyslel, že potrebuje plášť a rovnako tak kameň, koho by mohol chcieť povolať zo smrti? On sa mŕtvych bojí. On nemiluje.“ „Ale vy ste očakávali, že pôjde po tom prútiku?“ „Bol som si istý, že sa o to pokúsi po tom, ako tvoj prútik porazil jeho na cintoríne v Litle Hangletone. Najprv sa obával, že si ho porazil vďaka svojim mimoriadnym schopnostiam. Akonáhle však uniesol Ollivandera, odhalil existenciu dvoch jadier. Myslel, že sa tým všetko vysvetľuje. Lenže ani vypožičaný prútik proti tvojmu neúčinkoval lepšie! Takže Voldemort, namiesto toho, aby sa pýtal sám seba, ktorá z tvojich vlastností robí tvoj prútik natoľko silným, čím si obdarovaný a on nie, sa nakoniec vydal nájsť jediný prútik, ktorý, ako sa hovorilo, mohol poraziť akýkoľvek iný. Osudový prútik sa pre neho stal posadnutosťou, ktorá sa rovnala jeho posadnutosti tebou. Veril, že Starodávny prútik odstráni jeho poslednú slabosť a urobí ho skutočne neporaziteľným. Úbohý Severus…“ „Pokiaľ ste so Snapom naplánovali vašu smrť, zamýšľali ste, aby Osudový prútik pripadol jemu, že áno?“ „Pripúšťam, že to bol môj zámer,“ povedal Dumbledore, „ale nefungovalo to, ako som predpokladal, že nie?“ „Nie,“ povedal Harry. „Táto časť nefungovala.“ Stvorenie za nimi sa trhalo a stenalo, a Harry s Dumbledorom sedeli nejaký čas bez toho, že by niečo povedali. Predstava toho, čo sa bude diať ďalej, sa v nasledujúcich dlhých minútach v Harrym postupne usadzovala ako mäkko padajúci sneh. „Musím ísť naspäť, že?“ „To je na tebe.“ „Mám na výber?“ „Ach, áno,“ usmieval sa naňho Dumbledore. „Povedal si, že sme na King’s Cross? Myslím, že sa môžeš rozhodnúť nevrátiť sa, mohol by si… povedzme… nastúpiť na vlak.“ „A kam by ma doviezol?“ „Ďalej,“ povedal jednoducho Dumbledore. Znovu nastalo ticho. „Voldemort má Starodávny prútik.“ „Pravda. Voldemort má Starodávny prútik.“ „Ale vy chcete, aby som sa vrátil?“ „Myslím,“ povedal Dumbledore, „že ak si vyberieš cestu späť, je možnosť, že by mohol skončiť nadobro. Nemôžem to sľúbiť. Ale, Harry, viem, že sa bojíš omnoho menej návratu sem než on.“ Harry opäť pozrel na tú surovo vyzerajúcu vec, ktorá sa triasla a dusila v tieni pod vzdialenou stoličkou. „Neľutuj mŕtvych, Harry. Ľutuj živých a predovšetkým tých, ktorí žijú bez lásky. Ak sa vrátiš, môžeš sa postarať o to, aby sa zmrzačilo omnoho menej duší a rozdelilo menej rodín. Ak sa ti zdá, že to za to stojí, potom si pre tento raz povedzme zbohom.“ Harry kývol a povzdychol si. Opustiť toto miesto iste nebude také ťažké ako ísť do Zakázaného lesa, ale bolo tu teplo a svetlo a pokoj, a on vedel, že sa vydáva späť k bolesti a strachu z ďalších strát. Vstal a rovnako aj Dumbledore a chvíľu sa dívali jeden druhému do tváre. „Povedzte mi ešte poslednú vec,“ povedal Harry. „Je toto skutočné? Alebo sa to deje iba vo vnútri mojej hlavy?“ Dumbledore sa naňho radostne usmial a jeho hlas znel v Harryho ušiach hlasno a jasne, hoci žiarivá hmla znovu prichádzala a zakrývala jeho postavu. „Samozrejme, že sa to deje vnútri tvojej hlavy, Harry, ale prečo by to preboha malo znamenať, že to nie je skutočné?“ 36. kapitola - Trhlina v pláne Znovu ležal doluznačky. Nozdry mu naplnila vôňa lesa. Pod lícom cítil chladnú tvrdú zem a ramienko okuliarov, ktoré sa mu pri páde zviezli nabok, sa mu zarezávalo do spánku. Celé telo ho bolelo a v mieste, kam ho zasiahla smrtiaca kliatba, sa mu vytvorila podliatina ako po údere železnou päsťou. Ani sa nepohol, zostal presne tam, kde dopadol, s rukou ohnutou do neprirodzeného uhlu a otvorenými ústami. Čakal, že bude počuť víťazné pokriky a jasot nad jeho smrťou, ale namiesto toho sa dočkal rýchlych krokov, šepotu a znepokojeného šumu. „Môj pane... môj pane...“ Ozvala sa Bellatrix, skoro akoby hovorila k milencovi. Harry sa neodvažoval otvoriť oči, namiesto toho upriamil všetky ostatné zmysly, aby preskúmal situáciu. Jeho prútik bol stále schovaný v habite a tlačil mu na hruď. Mierna vypuklina v oblasti žalúdka nasvedčovala, že i neviditeľný plášť zostal skrytý. „Môj pane...“ „To by stačilo,“ povedal Voldemort. Ďalšie kroky: niekoľko ľudí cúvalo preč z miesta. Harry chcel zúfalo vedieť, čo sa deje a prečo, a tak na milimeter pootvoril oči. Voldemort práve vstával. Niekoľko smrťožrútov sa od neho ponáhľalo preč a vracalo sa k davu, ktorý lemoval čistinu. Jediná Bellatrix zostala na mieste a kľačala vedľa Voldemorta. Harry znova zavrel oči a vybavoval si, čo videl. Smrťožrúti sa zhlukli okolo Voldemorta, ktorý pravdepodobne spadol na zem. Niečo sa muselo stať, keď na Harryho zoslal smrtiacu kliatbu. Spadol Voldemort rovnako ako Harry? Vyzeralo to tak. Obaja na chvíľu upadli do bezvedomia a obaja sa teraz preberali... „Môj pane, dovoľte mi -“ „Nepotrebujem pomoc,“ povedal Voldemort chladne, a pretože ho Harry nevidel, živo si predstavil, ako mu Bellatrix podáva pomocnú ruku. „Ten chlapec... je mŕtvy?“ Na čistine sa rozhostilo úplné ticho. K Harrymu sa nikto nepribližoval, všetci naňho však upierali pohľad a on sa bál, aby sa mu nezačalo šklbať očné viečko. „Ty,“ povedal Voldemort a vzápätí sa ozvala rana a slabý výkrik bolesti. „Prezri ho. Povedz mi, či je mŕtvy.“ Harry nevedel, koho poslal, aby overil jeho smrť. Mohol iba zostať ležať a so srdcom až v krku očakávať, až ho začnú skúmať. Zároveň si však uvedomil, a trochu ho to tešilo, že Voldemort sa k nemu nechce priblížiť, akoby očakával, že sa niečo pokazilo… Harryho tváre sa dotkli ruky jemnejšie než predpokladal. Zodvihla jedno očné viečko, vkĺzla pod jeho košeľu až na hruď a ucítila srdce. Počul rýchly dych tej ženy a jej dlhé vlasy ho pošteklili na tvári. Veľmi dobre si uvedomoval, že cíti, ako mu pod rebrami stále tlčie srdce. „Je Draco nažive? Je na hrade?“ Šepot bol takmer nečujný; jej pery sa pohybovali len kúsok od jeho ucha a hlavu mala tak nízko, že ho jej vlasy skryli pred pohľadom ostatných. „Áno,“ vydýchol na odpoveď. Ruka na jeho hrudi sa zovrela, až sa mu do kože zaryli jej nechty. Potom sa odtiahla a vzpriamila sa. „Je mŕtvy!“ zvolala Narcissa Malfoyová k pozorovateľom. Až teraz začali vykrikovať, triumfálne revali a dupali. Harry cez zavreté viečka videl záblesky červených a strieborných svetelných lúčov vystrelených do vzduchu na znamenie víťazstva. Stále na zemi predstieral smrť, keď náhle pochopil. Narcissa vedela, že jediný spôsob, ako sa s Voldemortovým povolením dostať do Rokfortu a nájsť syna, bolo kráčať ako súčasť víťaznej armády. Už ju nezajímalo, či Voldemort naozaj vyhral. „Vidíte?“ prekrikoval Voldemort vravu okolo. „Harry Potter zomrel mojou rukou a žiaden živý človek ma teraz nemôže ohroziť! Sledujte! Crucio!“ Harry to čakal, vedel, že jeho telo nezostane len tak ležať na zemi, že ho najskôr poníži, aby tak potvrdil svoje víťazstvo. Vyletel do vzduchu a stálo ho všetko sebaovládanie, aby zostal ochabnutý, ale bolesť, ktorú očakával, neprišla. Raz, dvakrát, trikrát vyletel nahor, okuliare mu odleteli a pocítil, ako mu prútik pod habitom trochu skĺzol, ale on stále pôsobil mŕtvo, bez života. Keď naposledy dopadol na zem, čistinou sa niesli výkriky a urážlivé posmešky. „Teraz,“ povedal Voldemort, „pôjdeme do hradu a ukážeme im, čo sa stalo ich hrdinovi. Kto ponesie telo? Nie – Počkať – “ Ozval sa ďalší výbuch smiechu a o chvíľu neskôr sa okolo Harryho otriasla zem. „Ty ho ponesieš,“ nariadil Voldemort. „V tvojom náručí ho bude dobre vidieť, však? Zodvihni svojho malého priateľa, Hagrid. A okuliare – nasaďte mu okuliare – nech ho poznajú.“ Niekto mu prudko narazil okuliare späť na nos, do vzduchu ho však opatrne zdvihli obrovské ruky. Hagridom otriasali silné vzlyky a jeho obrovské slzy sa rinuli na Harryho, keď ho Hagrid kolísal v náruči. Harry sa ani slovkom či pohybom neodvážil Hagridovi naznačiť, že ešte nie je všetko stratené. „Ideme,“ rozkázal Voldemort a Hagrid sa potkýnal cestou z lesa a predieral sa cez blízke stromy. Harryho vlasy a habit sa zachytávali o konáre, ale on nehybne ležal s ústami otvorenými a očami zavretými. Všade okolo jasali smrťožrúti a Hagrid slepo vzlykal, no nikto sa v tme nepozrel, aby sa uistil, či na obnaženom krku Harryho Pottera netepe život… Za smrťožrútmi sa hrnuli dvaja obri. Ako prechádzali lesom, vylamovali stromy a robili taký hluk, až sa vtáci rozleteli do oblakov a víťazoslávny jasot smrťožrútov zanikol. Víťazný sprievod pochodoval k otvorenému priestranstvu a Harry si vďaka jasnejšiemu svetlu, ktoré mu presvitlalo cez zavreté viečka, uvedomil, že les tu už nie je tak hustý. „BANE!“ Hagridov neočakávaný výkrik takmer donútil Harryho otvoriť oči. „Si teraz šťastný, čo, že ste nebojovali, vy banda zbabelých poníkov? Si teraz šťastný, že Harry Potter je m – mŕtvy?“ Hagrid nemohol ďalej pokračovať a znovu prepukol do plaču. Harry premýšľal, koľko kentaurov asi sledovalo ich sprievod, ale neodvažoval sa otvoriť oči. Keď kentaurov míňali, niekto zo smrťožrútov ich počastoval niekoľkými urážkami. O niečo neskôr Harry zacítil čerstvý vzduch a domyslel si, že dorazili na okraj Lesa. „Stáť.“ Harry si myslel, že Hagrida donútili, aby sa podrobil Voldemortovým príkazom, pretože sa trošku zakýval. Na mieste, kde stáli, ich teraz obklopil chlad a Harry začul chrapľavý dych dementorov, ktorí strážili okraj lesa. Už naňho nebudú pôsobiť. Skutočnosť, že prežil, mal vpálenú v sebe ako talizman proti nim, ako keby otcov jeleň držal stráž v jeho srdci. Niekto prešiel blízko Harryho a on vedel, že to bol Voldemort, pretože o chvíľu neskôr prehovoril hlasom zosilneným kúzlom, takže sa rozliehal po celých pozemkoch, až Harrymu praskali bubienky. „Harry Potter je mŕtvy. Bol zabitý, keď sa snažil utiecť, aby sa zachránil, a vy ste medzitým zaňho kládli životy. Prinášame vám jeho telo ako dôkaz, že váš hrdina odišiel. Bitku sme vyhrali. Stratili ste polovicu vašich bojovníkov. Moji smrťožrúti sú v presile a s vaším Chlapcom, ktorý prežil, je koniec. Už nebude žiadna ďalšia vojna. Každý, kto bude pokračovať v odpore, muž, žena či dieťa, bude zavraždený, rovnako ako všetci členovia jeho rodiny. Teraz vyjdite von z hradu, pokľaknite predo mnou a budete ušetrení. Vaši rodičia a deti, vaši bratia a sestry budú žiť, bude im odpustené a vy sa k nám pripojíte a spoločne vytvoríme nový poriadok.“ Ako na pozemkoch, tak i na hrade bolo ticho. Voldemort bol teraz tak blízko, že sa Harry neodvažoval znovu otvoriť oči. „Poď,“ povedal Voldemort, vyšiel dopredu a Hagrid ho nasilu nasledoval. Harry teraz na malú štrbinu pootvoril oči. Voldemort pred nimi kráčal dlhými krokmi, okolo ramien mal obkrútenú Nagini, ktorú vypustil z očarovanej klietky. Harry však nemal možnosť vytiahnuť prútik ukrytý v záhyboch svojho habitu bez toho, aby si to nevšimol nikto zo smrťožrútov, ktorí s nimi pomaly pochodovali v rednúcej tme. „Harry,“ vzlykal Hagrid. „Ach, Harry… Harry…“ Harry znovu pevne zavrel oči. Vedel, že sa približujú k hradu a nastražil uši, aby medzi veselými hlasmi smrťožrútov a ich ťažkými krokmi rozoznal akékoľvek známky života. „Stáť.“ Smrťožrúti sa zastavili. Harry počul, ako sa rozostavili do šíkov pred otvorenou hlavnou bránou do školy. Dokonca i cez zavreté viečka videl červenú žiaru, ktorá prúdila zo Vstupnej haly. Čakal. Každú chvíľu ho ľudia, za ktorých sa snažil položiť život, uvidia ležať zdanlivo mŕtveho v Hagridovom náručí. „NIE!“ Výkrik bol o to desivejší, že by si Harry nikdy ani vo sne nepredstavil, že profesorka McGonagallová je schopná vydať takýto zvuk. Blízko začul smiech inej ženy a bolo mu jasné, že sa Bellatrix baví na jej zúfalstve. Znovu sa úkosom pozrel a v jednej sekunde videl, ako sa brána plní ľuďmi, ktorí prežili bitku, a prišli, aby sa postavili svojím premožiteľom a aby sa na vlastné oči uistili, že Harry zomrel. Voldemort stál pred ním a jedným prstom hladil Nagini po hlave. Znovu zavrel oči. „Nie!“ „Nie!“ „Harry! HARRY!“ Hlasy Rona, Hermiony a Ginny boli ešte horšie než McGonagallovej; Harry chcel zúfalo zavolať na odpoveď, no aj napriek tomu ďalej mlčky ležal, i keď mu to trhalo srdce. Dav pozostalých na smrťožrútov kričal a vrieskal nadávky, až kým – „TICHO!“ zvreskol Voldemort, ozval sa výbuch, objavil sa záblesk jasného svetla a všetci stíchli. „Je po všetkom! Zlož ho na zem, Hagrid, k mojím nohám, kam patrí!“ Harry cítil, ako ho položili na trávu. „Vidíte?“ hovoril Voldemort a vykračoval si sem a tam okolo miesta, kde Harry ležal. „Harry Potter je mŕtvy! Rozumiete, vy oklamaní? Vždy bol len nula, chlapec, ktorý sa spoliehal, že ostatní sa pre neho obetujú!“ „Porazil ťa!“ zajačal Ron, kúzlo sa prelomilo a obrancovia Rokfortu chvíľu znovu kričali a vrieskali, až ich umlčal ešte silnejší výbuch. „Bol zabitý, keď sa snažil vykradnúť preč zo školských pozemkov,“ pokračoval Voldemort, ktorý sa vyžíval vo svojej lži, „zabitý, keď sa snažil sám zachrániť – “ Voldemort náhle prestal. Harry započul šarvátku a jačanie, nasledoval ďalší výbuch, záblesk a bolestivý výkrik. Otvoril oči na tu najmenšiu medzierku. Niekto sa oddelil z davu a vrhol sa na Voldemorta. Harry zbadal, ako na zem dopadá odzbrojená postava, ktorej prútik Voldemort odhodil a rozosmial sa. „A ktože je toto?“ opýtal sa svojím mäkkým hadím sykotom. „Kto sa ponúkol demonštrovať ostatným, čo sa stane tým, ktorí budú pokračovať v prehranej bitke?“ Bellatrix sa radostne zasmiala. „To je Neville Longbottom, môj Pane! Ten chlapec, čo spôsobil Carrowovcom také problémy! Syn aurorov, pamätáte?“ „Ach, áno, pamätám sa,“ pokýval Voldemort hlavou a pozrel na Nevilla, ktorý sa dvíhal na nohy a zastal neozbrojený a nechránený na území nikoho medzi pozostalými a smrťožrútmi. „Ale ty si čistej krvi, že, môj statočný chlapče?“ pýtal Voldemort Nevilla, ktorý stál oproti nemu a prázdne ruky zatínal v päsť. „A čo keď áno?“ odvetil Neville hlasno. „Máš odvahu a veľkého ducha, pochádzaš zo vznešeného rodu. Budeš váženým smrťožrútom. Takých potrebujeme, Neville Longbottom.“ „Pridám sa k tebe tak na svätého Dindy!“ povedal Neville. „Dumbledorova armáda!“ zakričal a odpovedal mu pokrik davu, ktorý Voldemortove kúzlo nedokázalo utíšiť. „Veľmi dobre,“ povedal Voldemort a Harry cítil z jeho hodvábneho hlasu väčšie nebezpečenstvo než z tej najsilnejšej kliatby. „Pokiaľ je toto tvoje rozhodnutie, Longbottom, vrátime sa k pôvodnému plánu. Na tvoju hlavu,“ preniesol ticho, „teraz.“ Harry stále pozoroval dianie okolo cez riasy, a tak teraz videl, ako Voldemort mávol prútikom. O pár sekúnd neskôr sa z jedného rozbitého okna vynorilo niečo, čo vyzeralo ako znetvorený vták, preletelo to pološerom a pristálo Voldemortovi v ruke. Zatriasol špinavým predmetom držiac ho za špicatý koniec a potom už len vo vzduchu voľne visel, prázdny a ošúchaný Triediaci klobúk. „V Rokforte už nebude žiadne Triedenie,“ povedal Voldemort. „Už nebudú žiadne fakulty. Všetkým budú stačiť znak, symbol a farby môjho vznešeného predka, Salazara Slizolina, však, Neville Longbottom?“ Namieril prútikom na Nevilla, ktorý stuhol, a potom mu narazil Klobúk na hlavu, až mu skĺzol na oči. V prizerajúcom sa dave nastal pohyb, takže smrťožrúti pozdvihli prútiky ako jeden muž a držali obrancov Rokfortu na muške. „Tuto Neville vám teraz predvedie, čo sa stane každému hlupákovi, ktorý mi bude vzdorovať,“ dokončil Voldemort a jedným pohybom prútika zapálil Triediaci klobúk. Svitanie naplnili výkriky, Neville stál prikovaný na mieste, v plameňoch, neschopný sa pohnúť. Harry už to nemohol vydržať, musel jednať – A zrazu sa stalo mnoho vecí naraz. Začuli ryk zo vzdialenej hranice školy, ktorý znel ako keby sa stovka ľudí hrnula cez nedozerné steny, hnala sa smerom k hradu a vydávala hlasné bojové výkriky. V rovnakej chvíli sa spoza hradu vynoril Grawp a zavrešťal: „HAGGER!“ Na jeho vreskot mu odpovedal rev Voldemortových obrov. Bežali ku Grawpovi dupotajúc ako stádo slonov, až sa otriasala zem. Potom sa ozval dupot kopýt, brnkanie tetív lukov, vzduchom lietali šípy a dopadali medzi smrťožrútov, ktorí vykríkli prekvapením a ich šík sa rozpadol. Harry vytiahol spod habitu neviditeľný plášť, prehodil ho cez seba a vyskočil na nohy, keď sa Neville tiež pohol. Jediným rýchlym pohybom sa oslobodil od kúzla Úplného spútania, horiaci klobúk z neho spadol a on z jeho hlbín vytiahol niečo strieborného, so žiarivou rubínovou rúčkou – Svišťanie striebornej čepele zaniklo medzi výkrikmi blížiaceho sa davu, údermi obrov a dupotom kentaurov, ale aj napriek tomu pritiahlo pohľady všetkých. Jediným úderom Neville uťal obrovskému hadovi hlavu. Vyletela vysoko do vzduchu, zažiarila vo svetle vychádzajúceho zo Vstupnej haly a Voldemort otvoril ústa v zúrivom výkriku, ktorý nikto nemohol počuť. Hadovo telo dopadlo na zem k jeho nohám – Harry, ktorý sa schovával pod Neviditeľným plášťom, vyčaroval medzi Nevillom a Voldemortom ochranné kúzlo, skôr než ten druhý pozdvihol prútik. A potom cez všetky výkriky a rev a burácavý dupot zápasiacich obrov sa ozval Hagridov hlas. „HARRY!“ kričal Hagrid, „HARRY – KDE JE HARRY?“ Zavládol chaos. Útočiaci kentauri napádali smrťožrútov, každý sa snažil uniknúť dupajúcim nohám obrov a stále bližšie burácali posily, ktoré prišli ktovie odkiaľ. Harry zbadal tvory s obrovskými krídlami, ako sa vznášajú okolo hláv Voldemortových obrov, testraly a hipogryf Hrdozobec im vyškriabali oči, zatiaľ čo Grawp ich mlátil a búchal do nich. Teraz boli kúzelníci, obrancovia Rokfortu aj Voldemortovi smrťožrúti, donútení ustúpiť do hradu. Harry vysielal kliatby a zaklínadlá na každého smrťožrúta, ktorého videl a oni padali bez toho, aby vedeli, čo alebo kto ich zrazil, a ich telá ušliapaval ustupujúci dav. Harry, stále ešte schovaný pod neviditeľným plášťom, vrazil do Vstupnej haly: hľadal Voldemorta a zazrel ho na druhej strane miestnosti, ako zo svojho prútika vysiela kúzla, ustupuje do Veľkej siene a jačí rozkazy na svojich nasledovníkov a zároveň vrhá kliatby naľavo-napravo. Harry vyčaroval ďalšie štíty a Seamus Finnigan a Hannah Abottová, ktorí sa takmer stali Voldemortovými obeťami, prebehli okolo neho a pridali sa k boju, ktorý zúril vnútri. Teraz pribudli ďalší, dokonca ešte viac ľudí sa ponáhľalo hore po schodoch, a Harry zbadal Charlieho Weasleyho, ako predbieha Horacea Slughorna, ktorý mal na sebe ešte stále svoju smaragdovo zelenú pyžamu. Zdalo sa, že sa vrátili v čele davu, ktorý tvorili rodiny a priatelia snáď každého rokfortského študenta, ktorý zostal a bojoval, po boku predavačov a obyvateľov Rokvillu. Do haly s hlasným dupotom kopýt vpadli kentauri Bane, Ronan a Magorian. Dvere do kuchyne, ktoré boli za Harrym, vyleteli z pántov. Vyrojili sa z nich rokfortskí domáci škriatkovia, kričali, mávali nožmi a sekáčikmi na mäso a v ich čele sa rútil Kreacher s medailónom Regula Blacka. Jeho hlas prehlušil aj okolitý hluk: „Bojujte! Bojujte! Bojujte za môjho pána, ochrancu domácich škriatkov! Bojujte proti Temnému pánovi v mene statočného Regula! Bojujte!“ Bodali a sekali do nôh smrťožrútov, úzke tváre plné zúrivosti, a kamkoľvek sa Harry pozrel, videl smrťožrútov, ktorí padali na zem pod náporom nepriateľov, zasahovaní kúzlami a šípmi z lukov, bodaní do nôh škriatkami, alebo sa jednoducho len snažili o útek, ale pohltili ich pribiehajúce hordy. Nebol to však koniec. Harry sa preplietol pomedzi duelantmi a vzdorujúcimi väzňami až do Veľkej siene. Voldemort bol uprostred bitky, zasahoval a zrážal všetkých v dosahu. Harry nemohol bezpečne zamieriť, a tak sa prebojovával bližšie a bližšie k nemu. Veľká sieň začínala byť preplnená, ako sa do nej bez prestania hrnuli ďalší a ďalší bojaschopní jedinci. Harry zazrel Georgea a Lee Jordana, ako zrazili k zemi Yaxleyho, videl padnúť Dolohova porazeného Flitwickom, videl Waldena Macnaira, ako ho Hagrid hodil cez celú miestnosť, narazil do kamennej steny na druhej strane a v bezvedomí sa zviezol na zem. Videl Rona a Nevilla, ktorí zložili Fenrira Greybacka. Aberforth omráčil Rookwooda, Arthur a Percy porazili Thicknessa a Lucius a Narcissa Malfoyovci sa predierali davom, ani sa nepokúšali bojovať a volali svojho syna. Voldemort bojoval s McGonagallovou, Slughornom a Kingsleym naraz, v tvári mal nenávisť, keď okolo neho pobehovali, útočili, a on ich nemohol doraziť... Bellatrix tiež ešte bojovala, niekoľko metrov od Voldemorta a rovnako ako jej majster súperila s troma protivníkmi naraz: Hermiona, Ginny a Luna útočili zo všetkých síl, avšak boj bol vyrovnaný. Harryho pozornosť sa obrátila, keď zbadal Smrtiacu kliatbu letiacu tak tesne okolo Ginny, že unikla smrti len o niekoľko centimetrov... Zmenil smer, vydal sa miesto k Voldemortovi k Bellatrix, ale kým stihol prejsť pár krokov, ktosi ho odhodil nabok. „NIE MOJU DCÉRU, TY SUKA!“ Pani Weasleyová za behu odhodila plášť, aby si uvoľnila ruky, Bellatrix sa na mieste zvrtla a pri pohľade na svojho nového protivníka zavyla od smiechu. „Z CESTY!“ zrúkla pani Weasleyová na tri dievčatá, a rýchlym mávnutím prútika začala duel. Harry so zdesením, no aj s pýchou sledoval Molly Weasleyovú, ktorej prútik začal neuveriteľnou rýchlosťou kmitať vzduchom, a Bellatrix Lestrangeovej úsmev zmrzol na perách do úškľabku. Lúče svetla lietali z oboch prútikov a podlaha okolo obidvoch čarodejníc sa rozpaľovala a praskala. Obe ženy sa snažili zabiť. „Nie!“ zvreskla pani Weasleyová, keď jej pár študentov pribehlo na pomoc. „Vráťte sa! Bežte späť! Tá je moja!“ Stovky ľudí stáli pozdĺž stien a sledovali dva boje - Voldemorta a jeho troch protivníkov, Bellatrix a Molly. Neviditeľný Harry stál nerozhodne uprostred a chcel zaútočiť aj ochraňovať, ale nebol si istý, či by nezasiahol nevinných. „Čo sa stane s tvojimi deťmi, až ťa zabijem?“ vysmievala sa Bellatrix rovnako šialene ako jej pán a poskakovala, keď okolo nej tancovali Mollyine kliatby. „Až bude mamička preč, tak ako Fredík?“ „Našich - detí - sa - už - nikdy - nedotkneš!“ skríkla pani Weasleyová. Bellatrix sa zasmiala rovnako rozjarene ako Sirius, keď padal za závoj, a Harry zrazu vedel, čo sa stane, skôr, ako to prišlo. Mollyina kliatba preletela Bellatrix pod vystretým ramenom a trafila ju priamo do hrude, rovno do srdca. Bellatrix zmrzol úsmev na perách, vyvalila oči: v zlomku sekundy pochopila, čo sa stalo, a potom sa zvalila na zem. Od prihliadajúcich sa ozvalo zahučanie a Voldemort zreval. Ako v spomalenom filme Harry zazrel McGonagallovú, Kingsleyho a Slughorna, ako vyleteli nahor, ochromení a v kŕčoch. Ako keby Voldemortov hnev padnutím jeho posledného a najlepšieho nasledovníka vybuchol ako bomba. Voldemort zdvihol prútik a namieril ním na Molly Weasleyovú. „Protego!“ zvolal Harry a ochranné kúzlo sa rozložilo uprostred sály. Voldemort sa rozhliadol okolo a hľadal zdroj, a Harry si konečne sňal neviditeľný plášť. Krik šoku aj radosti a výkriky „Harry!“, „On žije!“ ihneď zmĺkli. Dav sa bál. Keď sa na seba Voldemort a Harry pozreli a začali okolo seba krúžiť, nastalo absolútne ticho. „Nechcem, aby mi niekto pomáhal,“ povedal Harry nahlas a v tom tichu sa jeho hlas niesol ako trúbenie trúbky. „Má to tak byť. Mám to byť ja.“ Voldemort zasyčal. „Potter to tak nemyslel,“ povedal a jeho červené oči boli doširoka otvorené. „Takto to predsa nerobí, nie? Za koho sa schováš dnes, Potter?“ „Za nikoho,“ povedal Harry jednoducho. „Nemáš žiadne ďalšie horcruxy. Len ty a ja. Jeden nemôže žiť, pokým je druhý nažive, a jeden z nás odíde nadobro...“ „Jeden z nás?“ zaškeril sa Voldemort. Celé telo mal napnuté, červené oči upieral naňho. Had, ktorý sa chystá zaútočiť. „Myslíš, že to budeš ty, že? Chlapec, ktorý zostal náhodou nažive, pretože Dumbledore ťahal za nitky?“ „Náhoda? Bola to náhoda, keď moja matka zomrela, aby ma zachránila?“ opýtal sa Harry. Stále sa pohybovali do strán, obaja, v dokonalom kruhu, udržiavajúc si od seba rovnaký odstup. Pre Harryho existovala iba Voldemortova tvár. „Náhoda, keď som sa rozhodol bojovať na tom cintoríne? Náhoda, keď som sa dnes nebránil, a aj tak som nažive a znovu som sa vrátil bojovať?“ „Náhody!“ zakričal Voldemort, ale stále nezaútočil. Sledujúci dav bol primrznutý ako pod znehybňujúcim kúzlom a zdalo sa, že nikto zo stoviek ľudí v sále okrem nich dvoch nedýchal. „Náhoda, šťastie a fakt, že si sa krčil a fňukal za sukňami lepších mužov a žien. Nechal si ma ich zabiť miesto teba!“ „Dnes v noci už nikoho nezabiješ,“ povedal Harry, ako krúžili okolo seba a pozerali si z očí do očí - zelené do červených. „Už nikdy nebudeš schopný nikoho zabiť. Ešte nechápeš? Bol som pripravený zomrieť, aby si im už neubližoval -“ „Ale neumrel si!“ „- chcel som, a to stačí. Urobil som to, čo moja matka. Sú pred tebou chránení. Nevšimol si si, že žiadne z tvojich kúziel, ktoré si na nich zoslal, ich nezviazalo? Nemôžeš ich mučiť. Nemôžeš sa ich ani dotknúť. Nepoučil si sa zo svojich chýb, Riddle, však?“ „Trúfaš si -“ „Áno, trúfam,“ povedal Harry. „Viem veci, ktoré nevieš, Tom Riddle. Viem množstvo dôležitých vecí, ktoré ty nie. Chceš nejakú počuť, kým urobíš ďalšiu chybu?“ Voldemort neprehovoril, ale chodil v kruhu a Harry vedel, že načas ho držal v napätí, zadržiavala ho tá minimálna šanca, že napokon Harry pozná to konečné tajomstvo... „Je to opäť láska?“ povedal Voldemort, na jeho tvári sa objavil výsmech. „Dumbledoreovo obľúbené riešenie, láska, o ktorej hlásal, že porazila smrť. Lenže láska nezabránila tomu, aby spadol z veže a zabil sa ako stará vosková figurína. Láska, ktorá mi nezabránila zabiť tvoju humusácku matku ako švába, Potter - a nikto ťa nemá rád tak, aby sem teraz pribehol a vlastným telom ťa ochránil pred mojou kliatbou. Takže čo by teraz malo zastaviť tvoju smrť, keď zaútočím?“ ,,Jediná vec,“ povedal Harry, krúžili okolo seba zakliesnení do seba pohľadom, medzi nimi stálo len to posledné tajomstvo. „Láska ťa teraz nezachráni,“ povedal Voldemort, „musíš teraz dúfať, že ovládaš viac mágie ako ja a že máš silnejšie zbrane.“ „Verím v oboje,“ povedal Harry a uvidel záblesk šoku v hadej tvári, ale ten náhle zase zmizol a Voldemort sa rozosmial, jeho smiech bol strašidelnejší než jeho vresk. Bez humoru a šialený sa rozliehal po celej tichej sieni. „Myslíš si, že ovládaš lepšie mágiu než ja?“ povedal. „Než ja, než lord Voldemort, ktorý ovláda takú mágiu, o ktorej sa Dumbledoreovi mohlo len snívať?“ „Áno, sníval o tom,“ povedal Harry, „ale vedel viac ako ty, vedel viac, aby vedel, že nesmie robiť to, čo ty.“ „Chceš povedať, že bol slabý!“ zreval Voldemort, „taký slabý, že sa neodvážil, prislabý, aby si vzal, čo malo byť jeho, čo bude moje!“ „Nie, bol múdrejší než ty,“ povedal Harry, „lepší čarodejník, lepší človek.“ „Privodil som smrť Albusovi Dumbledorovi!“ „To si len myslíš,“ povedal Harry, „ale mýliš sa.“ Prvýkrát po dlhom čase sa prizerajúci sa dav pohol a stovky ľudí pri stenách naraz vydýchlo. ,,Dumbledore je mŕtvy!“ Voldemort vypľul tie slová, akoby mu spôsobovali neznesiteľnú bolesť. „Jeho telo hnije v mramorovej hrobke na pozemkoch tohto hradu, videl som ho, Potter, už sa nikdy nevráti!“ „Áno, Dumbledore je mŕtvy,“ povedal pokojne Harry, „ale ty si ho nezabil. Vybral si vlastný spôsob smrti, vybral si ho pár mesiacov predtým, než zomrel, všetko urobil človek, o ktorom si si myslel, že je tvojím človekom.“ „Čo je to za detinský blud?“ povedal Voldemort, ale stále neútočil, nespúšťal červené oči z Harryho. „Severus Snape nebol tvojím človekom,“ povedal Harry, „pracoval pre Dumbledora. Bol Dumbledorov, odkedy začal nadbiehať mojej matke. Nikdy si si to nevšimol, pretože tomu nerozumieš. Nikdy si nevidel Snapovho Patrona, že nie, Riddle?“ Voldemort neodpovedal, stále krúžili okolo seba ako vlci, pripravení jeden druhého roztrhať na kusy. „Snapov Patronus bola laň, rovnako, ako mojej matky,“ povedal Harry, „bol rovnaký, pretože ju celý život miloval, už od detstva. Ale mohol si si to domyslieť,“ povedal Harry a videl, ako sa Voldemortovi rozšírili nozdry, „mal si to pochopiť, keď ťa žiadal, aby si ušetril jej život.“ „Len po nej túžil, to je všetko!“ zaškľabil sa Voldemort, „ale keď bolo po nej, súhlasil, že sú aj iné ženy, čistej krvi, ktoré sú ho viac hodné.“ „Samozrejme, že ti to povedal,“ povedal Harry, „ale bol Dumbledoreovým špiónom, odkedy si ju napadol a pracoval potom stále len pre neho. Dumbledore už umieral, keď ho Snape dorazil!“ „Na tom nezáleží!“ jačal Voldemort, ktorý predtým pozorne počúval každé jeho slovo, ale teraz prepukol v bláznivý smiech. „Nezáleží na tom, či bol Dumbledoreov alebo môj, alebo aké nepríjemné prekážky mi stavali do cesty. Zničil som ho, ako som zničil tvoju matku, Snapovu údajnú veľkú Lásku. Všetko to dáva zmysel, ale spôsobom, ktorému nerozumieš.“ „Dumbledore sa snažil udržať Starodávny prútik mimo môj dosah! Myslel si, že Snape bude preň dobrým pánom! Ale aj tak som ho získal, chlapče, dosiahol som to skôr, než si ho mohol získať ty, pochopil som celú pravdu skôr, než si ju pochopil ty. Zabil som Severusa Snapa pred troma hodinami a Bazový prútik, Prútik smrti, Prútik osudu je naozaj môj! Dumbledoreov plán nevyšiel, Harry Potter!“ „Samozrejme, že nevyšiel,“ povedal Harry. „Máš pravdu. Ale ešte predtým, než sa ma pokúsiš zabiť, odporúčam ti zamyslieť sa nad tým, čo si urobil... Premýšľaj a skús trochu spytovať svedomie Riddle ...“ „Čo to má znamenať!“ Zo všetkých odhalení a podpichnutí, ktoré mu adresoval, toto zasiahlo Voldemorta najviac. Harry videl, ako sa mu zreničky zúžili do tenkej čiary a koža okolo očí zbelela. „Je to tvoja posledná šanca,“ pokračoval Harry, „to je všetko, čo ti ostalo... videl som, čo sa ti inak stane... buď chlap... skús... skús trochu zaľutovať...“ „Ty sa opovažuješ --- ?“ povedal Voldemort znovu. „Áno,“ odpovedal Harry, „pretože Dumbledoreov posledný plán nezlyhal len pre mňa. Zasiahlo to aj teba, Riddle.“ Voldemortova ruka sa triasla na Starodávnom prútiku a Harry uchopil Dracov prútik veľmi pevne. Vedel, že to príde o pár sekúnd. „Ten prútik ťa neposlúcha, tak ako má, pretože si zabil nesprávnu osobu. Severus Snape nikdy nebol pravým vlastníkom Starodávneho prútika. On nikdy neporazil Dumbledora.“ „On ho zabil...“ „Nepočúval si ma? Snape nikdy nepremohol Dumbledora! Dumbledorova smrť bola súčasť ich plánu! Dumbledore mal zomrieť, neporazený, posledný vlastník prútika! Keby všetko išlo podľa plánu, tak sila prútika by zomrela spolu s ním, lebo ho nikto od neho nevyhral!“ „Ale potom, Potter, mi Dumbledore ten prútik v podstate dal!“ Voldemortov hlas bol plný zlomyseľného potešenia. „Ukradol som prútik z hrobu jeho posledného vlastníka! Ukradol som ju aj napriek želaniu jeho posledného pána! Sila prútika je teraz moja!“ „Ty si to stále nepochopil, však nie, Riddle? To, že máš prútik v ruke, nestačí, neznamená to, že je tvoj. Nepočúval si Ollivandera? Prútik si vyberá čarodejníka... Osudový prútik spoznal nového pána predtým, než Dumbledore zomrel, niekoho, kto naňho nikdy ani nesiahol. Nový vlastník zobral Dumbledoreovi prútik proti jeho vôli, a nikdy nezistil, čo urobil, alebo, že najnebezpečnejší prútik na svete je teraz jeho...“ Voldemortov hrudník sa dvíhal a klesal, Harry cítil, že čochvíľa zaútočí, cítil kliatbu formujúcu sa na konci prútika namiereného na jeho hruď. „Pravým vlastníkom Starodávneho prútika bol Draco Malfoy.“ Na chvíľu sa na Voldemortovej tvári mihol strach, ale hneď zmizol. „Záleží na tom vôbec?“ povedal potichu. „Aj keď budeš mať pravdu, Potter, pre teba ani pre mňa to neznamená žiaden rozdiel. Už nemáš prútik z fénixa. Náš duel bude o skúsenosti... a až ťa zabijem, pôjdem si po Draca Malfoya ...“ „Ale na to je už neskoro,“ povedal Harry. „Prepásol si svoju šancu. Ja som premohol Draca už pred týždňami. Vzal som mu prútik.“ Harry zamával hlohovým prútikom, ktorý držal v ruke a cítil ako sa naň upli zraky všetkých v sieni. „Na tom všetkom záleží, nie?“ zašepkal Harry. „Vie prútik v tvojej ruke, že jeho posledný vlastník bol odzbrojený? Pretože ak áno... Ja som teraz pravým vlastníkom Starodávneho prútika.“ Na očarovanom strope nad nimi zrazu vykvitla červeno-zlatá žiara vychádzajúceho slnka, ktoré sa predralo ponad parapet najbližšieho okna. Svetlo sa odrazilo naraz na tvárach obidvoch, takže Voldemort vyzeral ako horiaca škvrna. Pán Zla vykríkol a v tej istej chvíli tiež Harry počul svoj hlas kričať, zvierajúc Dracov prútik: „Avada Kedavra!” „Expelliarmus!” Znelo to ako výstrel z dela, zlaté plamene vybuchli medzi nimi, akoby označovali miesto, kde sa ich kúzla zrazili. Harry videl Voldemortov zelený lúč, ako sa stretol s jeho vlastným kúzlom, videl, ako Starodávny prútik vyletel vysoko do vzduchu, temný oproti vychádzajúcemu slnku, letiaci popod očarovaný strop ako hlava Nagini, hrnúc sa k svojmu novému pánovi, ktorého nemohol zabiť, k pánovi, ktorý konečne prišiel, aby sa ujal jeho vlastníctva. A Harry s neomylným inštinktom stíhača ho chytil do voľnej ruky, zatiaľ čo Voldemorta odhodilo dozadu, s rukami roztiahnutými, úzke zrenice červených očí sa obrátili stĺpkom. Tom Riddle dopadol na podlahu v pozemskej definitíve, telo ochabnuté, scvrknuté, biele ruky prázdne a hadia hlava bezduchá a nevedomá. Voldemort bol mŕtvy, zabitý vlastnou kliatbou. Harry tam stál s dvoma prútikmi v ruke, hľadiac na telo svojho nepriateľa. Po sekunde ticha šok tej chvíle zmizol. Potom sa ticho okolo Harryho zlomilo, a ľudia okolo neho spustili krik. Ostré ranné slnko prerazilo oknami, ako sa k nemu pohli a prví, ktorí sa k nemu dostali, boli Ron a Hermiona a boli to ich ruky, ktoré sa okolo neho ovinuli, ich nezrozumiteľné výkriky ho ohlušovali. Potom prišli Ginny, Neville a Luna, za nimi všetci Weasleyovci a Hagrid, Kingsley a McGonagallová a Flitwick a Sproutová. Harry nerozumel ani slovo z toho, čo kričali, nerozoznal, koho ruky ho tisli a ťahala, snažiac sa objať nejakú časť jeho tela, stovky ľudí sa naňho tlačili, všetci títo si chceli siahnuť na Chlapca, ktorý prežil, ten, vďaka ktorému bolo po všetkom --- Slnečné lúče sa preliali cez Rokfort a Veľká sieň zahorela svetlom a životom. Harry bol neoddeliteľnou súčasťou zmiešaných prejavov osláv a trúchlenia, smútku a radosti. Chceli, aby tu bol s nimi, ich vodca a symbol, ich záchranca a ich sprievodca, a to, že nespal už mnoho hodín, a že si prial byť v spoločnosti iba niekoľkých z nich, očividne nikomu nedošlo. Musel hovoriť s tými, ktorí si ho na pár chvíľ ukoristili, podať im ruku, sledovať ich plač, vypočuť si ich vďaku a počúvať tiež novinky zo všetkých kútov Zeme, ktoré prichádzali spolu s ránom. Očarovaní kliatbou Imperius po celej Zemi sa prebrali, smrťožrúti utekali preč, inak ich chytili, nevinných z Azkabanu prepustili a Kingsley Shacklebot bol menovaný dočasným ministrom mágie. Odniesli Voldemortovo telo preč zo sály, preč od tiel Freda, Tonksovej, Lupina, Colina Creeveyho a päťdesiatich ďalších, ktorí zomreli pri súboji s ním. McGonagallová obnovila fakultné stoly, ale už nikto nesedel podľa príslušnosti k fakulte. Všetci sa pomiešali dohromady - učitelia a žiaci, duchovia a rodičia, kentauri a domáci škriatkovia. Firenze ležal v rohu a zotavoval sa, Grawp nakúkal cez vybité okno a ľudia mu hádzali jedlo do jeho vysmiatych úst. Onedlho vyčerpaný Harry zistil, že sedí na lavičke vedľa Luny. „Byť tebou, chcela by som mať trochu pokoj,“ povedala. „Presne to by som si prial,“ odpovedal jej. „Odlákam ich pozornosť,“ povedala Luna. „Použi svoj plášť.“ Kým stihol niečo povedať, Luna vykríkla, „Ooo, pozrite, Bľačiaci bzučiak!” ukazujúc na okno, všetci, ktorí ju počuli, sa tam pozreli. Harry cez seba prehodil plášť a postavil sa. Teraz mohol nerušene prejsť cez sálu. Uvidel Ginny dva stoly od neho; sedela s hlavou zloženou v lone svojej matky. Bude čas si s ňou pohovoriť neskôr, hodiny, dni, možno roky, ktoré s ňou bude môcť hovoriť. Videl Nevilla, Chrabromilský meč ležal pri jeho tanieri, jedol, obklopený húfom obdivovateľov. Ako kráčal medzerou medzi stolmi, uvidel troch Malfoyovcov, zomknutých dohromady, neistých, či by tu vôbec mali byť, ale nikto im nevenoval pozornosť. Všade, kam sa pozrel, videl znovu spojené rodiny, a nakoniec uvidel tých dvoch, ktorých chcel vidieť najviac. „To som ja,“ zamumlal, krčiac sa medzi nimi. „Pôjdete so mnou?“ Obaja sa naraz postavili, a spoločne vyšli z Veľkej siene. Z mramorového schodiska chýbali obrovské kusy, preč bola aj časť zábradlia a všade, kam stúpili, boli trosky a krvavé škvrny. Niekde v diaľke počuli Zloducha, ako spieva víťaznú pesničku: Zvládli sme to, je po nich, Potter dosiahol cieľ! No tak poďme osláviť, že Voldy splesnivel! „On má naozaj cit pre vyjadrenie tragédie, nie?“ povedal Ron otvárajúc dvere, aby mohli Harry a Hermiona prejsť. Harry sa mal cítiť šťastne, ale v tej chvíli šťastie kalila únava a bolesť zo straty Freda, Lupina a Tonksovej ho bodala s každým krokom. Zo všetkého najviac však cítil ohromujúcu úľavu a túžbu po spánku. Ale najskôr dlhoval vysvetlenie Ronovi a Hermione, ktorí s ním vydržali až do konca a zaslúžili si vedieť pravdu. Detailne im vyrozprával, čo videl v Škriekajúcej búde a čo sa udialo v lese, nestačili ani vyjadriť svoje prekvapenie, keď dorazili na miesto, kam mierili, aj keď nikto z nich sa o ich cieli nezmienil. Kamenná obluda strážiaca vstup do riaditeľovej pracovne bola odkopnutá bokom, stála nakrivo a vyzerala mierne ohlúpnuto, až Harrymu napadlo, či vôbec ešte dokáže rozoznávať heslá. „Môžeme ísť hore?” opýtal sa príšery. ,,Nech sa páči,” vzdychla si. Vyšplhali sa okolo nej na špirálovité kamenné schody, ktoré sa pomaly posúvali ako eskalátor. Na konci Harry otvoril dvere. Na okamih zazrel Mysľomisu na stole, kde ju nechal, až ho zrazu ohlušil búrlivý rev, až vykríkol, hlavou mu preblesli kliatby, návrat smrťožrútov a znovuzrodenie Voldemorta --- Bol to však potlesk. Všetci riaditelia a riaditeľky Rokfortu, všade pozdĺž stien mu vzdávali poctu postojačky; mávali klobúkmi a v niektorých prípadoch i parochňami, naťahovali sa cez rámy susedných obrazov aby si mohli podať ruky; tancovali po kreslách, v ktorých boli vyobrazení. Dilys Derwentová nezakryto plakala; Dexter Fortescue mával svojím načúvadlom a Phineas Nigellus volal vysokým ostrým hlasom: „Nech je známe, že Slizolin zohral svoju úlohu! Jeho prínos nebude zabudnutý.“ Ale Harry mal oči len pre muža, ktorý stál v najväčšom portréte presne za kreslom riaditeľa. Slzy mu tiekli spod polmesiačikovitých okuliarov do dlhej striebornej brady, a pýcha s vďačnosťou, ktoré z neho vychádzali, napĺňali Harryho tým istým blahom ako spev Fénixa. Napokon Harry zdvihol ruky a portréty úctivého zmĺkli, usmievajúc sa a utierajúc si oči a dychtivo čakali, až prehovorí. Avšak jeho obzvlášť starostlivo volené slová boli určené Dumbledoreovi. A aj napriek tomu, že bol vyčerpaný a mal uslzené oči, musel urobiť poslednú vec, nájsť poslednú radu. „Tú vec, čo bola ukrytá v Zlatej strele,“ začal, „som pustil v lese, neviem, kde presne, ale nepôjdem ju hľadať. Súhlasíte?“ „Môj drahý chlapče, súhlasím,“ povedal Dumbledore, zatiaľ čo to ho jeho kolegovia popletene a zvedavo sledovali. „Urobil si múdre a odvážne rozhodnutie, ale v podstate som to mal od teba očakávať. Vie ešte niekto, kam spadla?“ „Nikto ďalší,“ povedal Harry, a Dumbledore spokojne prikývol. „Ale Ignotov dar si chcem nechať,“ povedal Harry a Dumbledore sa usmial. „Samozrejme Harry, je navždy tvoj, kým ho odovzdáš ďalej.“ „A potom tam bolo toto.“ Harry zodvihol Starodávny prútik a Ron s Hermionou sa naň pozreli s takou úctou, ktorú ani teraz, keď jeho zmysly boli otupené a on ospalý, nevidel rád. „Nechcem ho, “ vyhlásil Harry. „Čože?“ povedal hlasno Ron. „Šibe ti?“ „Ja viem, že je mocný,“ povedal Harry unavene, „ale bol som šťastnejší so svojím vlastným. Takže...“ Vsunul ruku do puzdra na krku a vytiahol z nej dve polovice cezmínového dreva spojené len nepatrným kúskom fénixovho pera. Hermiona vravela, že sa nedá opraviť, že poškodenie bolo príliš vážne. Všetko, čo vedel, bolo, že pokiaľ nebude fungovať toto, tak už nič. Položil zlomený prútik na riaditeľov stôl, položil naň konček bazového prútika a povedal: „Reparo.“ Vo chvíli, keď sa jeho prútik spojil, z jeho konca vyletela spŕška červených iskier. Harry vedel, že sa to podarilo. Vzal do ruky prútik z cezmíny a fénixovho pera a pocítil náhly závan tepla vo svojich prstoch, akoby prútik a ruka oslavovali svoje znovuspojenie. „Dám Starodávny prútik tam,“ povedal Dumbledorovi, ktorý ho pozoroval s nevýslovným zaľúbením a obdivom, „odkiaľ pochádza. Môže tam zostať. Ak zomriem prirodzenou smrťou ako Ignotus, jeho sila bude zlomená, že? Predchádzajúci pán nebude porazený. To bude jeho koniec.“ Dumbledore prikyvoval. Usmievali sa jeden na druhého. „Si si istý?“ povedal Ron. V jeho hlase bolo veľmi slabo cítiť túžbu, keď sa pozeral na Osudový prútik. „Myslím, že Harry má pravdu,“ povedala potichu Hermiona. „Z toho prútika je viac škody, než úžitku,“ povedal Harry. „A úprimne povedané,“ otočil sa chrbtom k portrétom a myslel teraz len na svoju posteľ s nebesami, ktorá naňho čakala v Chrabromilskej veži a na to, či preňho trebárs Kreacher nenachystal sendvič, „problémov som mal už dosť na celý život.“ Epilóg – O 19 rokov neskôr Ten rok začala jeseň o niečo skôr. Prvé septembrové ráno bolo chladné a čerstvé ako jabĺčko, a rodinka si vykračovala duniac ulicou smerom k veľkému začmudenému nádražiu, smog z výfukov áut a dych chodcov sa v studenom vzduchu trblietal ako pavučinky. Dve veľké klietky hrkotali na vŕšku plne naloženého vozíka, ktorý tlačili rodičia, sovy vo vnútri horlivo húkali, a dievča s červenými vlasmi šlo smutne za svojim bratom, ruku v ruke so svojim otcom. „Už to nebude dlho trvať a pôjdeš tiež,“ povedal jej Harry. „Dva roky,“ posmrkávala Lily. „Ja ale chcem ísť už teraz!“ Ostatní cestujúci zvedavo okukovali sovy, keď medzi nimi rodina kľučkovala v ústrety prepážke medzi nástupišťami deväť a desať. Albusov hlas sa i napriek okolitému hluku niesol späť k Harrymu; jeho syn pokračoval v rozhovore, ktorý začal už v priebehu jazdy autom. „Ja nechcem! Ja nechcem byť v Slizoline!“ „James, nechaj to,“ povedala Ginny. „Ja som iba povedal, že by tam mohol byť,“ povedal James a s úškrnom pozrel na svojho brata. „Na tom nie je nič zlé. On by sa predsa pokojne mohol dostať do Sli - “ James zachytil pohľad svojej matky a radšej zmĺkol. Päť Potterovcov sa blížilo k prepážke. S nenápadne povýšeným pohľadom sa James obzrel na svojho mladšieho brata, vzal si od matky vozík, rozbehol sa a o chvíľku neskôr zmizol. „Budete mi písať, že áno?“ Opýtal sa zrazu svojich rodičov Albus a využil tým momentálnu neprítomnosť svojho brata. „Každý deň, keď budeš chcieť,“ povedala Ginny. „Nie presne každý deň,“ povedal Albus potichu. „James hovoril, že väčšina detí dostáva listy od rodičov len jeden raz za mesiac.“ „My sme Jamesovi minulý rok písali trikrát do týždňa,“ doplnil Harry. „Je to vtipkár, tvoj brat.“ Bok po boku zatlačili i na druhý vozík a postupne naberali rýchlosť. Keď dosiahli prepážku, Albus sa strhol, žiadny náraz však neprišiel. Miesto toho sa rodina vynorila na nástupišti deväť a tri štvrte, ktoré bolo skryté v hustej bielej pare, ktorá prúdila z komínov žiarivo červeného Rokfortského zrýchleného vlaku. Neurčité skupinky ľudí sa hemžili v hmle, v ktorej pred chvíľou zmizol i James. „Kde sú?“ opýtal sa Albus znepokojene a pozeral na nejasné postavy, ktoré okolo nich prechádzali, keď kráčali popri nástupišti. „My ich nájdeme,“ povedala Ginny pokojne. Ale para bola tak hustá, že bolo nemožné rozpoznať akúkoľvek tvár. Oddelené od svojich majiteľov, zneli hlasy abnormálne hlasno. Harry si myslel, že zachytil Percyho hlasno hovoriť o Vyhláške o metlách a bol celkom rád, že sa vďaka tomu nemusí zastavovať a zdraviť ho. „Myslím, že sú tamto, ale,“ povedala zrazu Ginny. Skupina štyroch ľudí stojacich tesne vedľa posledného vagónu sa postupne vynárala z hmly. Keď sa im ich tváre dostali na dohľad, vydali sa Harry, Ginny, Albus a Lily priamo k nim. „Ahoj,“ povedal Albus, hlasom znejúcim zrazu úplne uvoľnene. Rose, oblečená do svojho úplne nového rokfortského habitu, sa na neho radostne usmiala. „S parkovaním všetko v poriadku?“ opýtal sa Ron Harryho. „Ja som parkoval dobre. Hermiona nemohla pochopiť, ako som mohol prejsť muklovské testy na vodičák, chápeš to? Ona si myslela, že som na toho komisára použil mätúce kúzlo.“ „Nie, to si nemyslím,“ povedala Hermiona. „Úplne ti dôverujem..“ „Pokiaľ sa toho týka, ja som na neho ale naozaj použil mätúce kúzlo,“ zašeptal Ron Harrymu, keď spoločne nakladali Albusov kufor a sovu do vlaku. „Len som sa zabudol pozrieť do spätného zrkadla, ale to som nakoniec vyriešil Všetkopozorujúcim kúzlom.“ O trochu ďalej na nástupišti našli Lily a Huga, Roseinho mladšieho brata, ktorí práve živo diskutovali o fakulte, do ktorej by chceli byť zaradení, keď pôjdu do Rokfortu. „Pokiaľ sa nedostaneš do Chrabromilu, vydedím ťa,“ povedal Ron. „Ale to samozrejme nie je žiadny nátlak.“ „Ron!“ Lily a Hugo sa smiali, ale Albus a Lily sa tvárili vážne. „On to tak nemyslel,“ povedali Hermiona a Ginny, ale Ron už sa o to prestal zaujímať. Zachytil Harryho pohľad a jeho kývnutie k miestu asi päťdesiat metrov vzdialenému. Hmla sa na chvíľku rozplynula, a tak tam mohli zazrieť obrysy troch postáv. „Pozri, kto tu je.“ Draco Malfoy tam postával so svojou manželkou a synom, tmavý plášť zapnutý až ku krku. Jeho vlasy už trochu ustúpili, čo zdôraznilo jeho špicatú bradu. Nový chlapec sa Dracovi podobal rovnako, ako sa Albus podobal Harrymu. Draco na sebe zachytil Harryho, Ronov, Hermionin a Ginnin pohľad, stroho kývol a znovu sa otočil. „Takže to je ten malý Scorpius,“ zamumlal Ron. „Buď si istá, že ho prekonáš vo všetkých skúškach, Rosie. Ešteže si zdedila mozog svojej matky.“ „Ron, preboha,“ povedala Hermiona, napoly vážne, napoly pobavene. „Nesnaž sa ich poštvať proti sebe ešte než začne škola!“ „Máš pravdu, prepáč,“ povedal Ron, ale aj tak si nemohol pomôcť a dodal: „Ale nechovaj sa k nemu až moc priateľsky, Rosie. Dedko Weasley by ti nikdy neodpustil, keby si si vzala čistokrvného čarodejníka.“ „Hej!“ Teraz sa znovu objavil James; už zbavený svojho kufra, sovy a vozíka a evidentne plný mnohých nových informácií. „Teddy je tu tiež,“ povedal bez dychu a ukazoval cez svoje rameno do stúpajúcich obláčikov pary. „Pozrite! A schválne, čo myslíte, že robí? Bozkáva sa s Viktóriou!“ Pozeral na rodičov, viditeľne sklamaný ich nedostatočným záujmom. „Náš Teddy! Teddy Lupin! Bozkáva sa s našou Viktóriou! S našou sesternicou! A ja som sa Teddyho spýtal, čo to robí - “ „Ty si ich vyrušil?“ povedala Ginny. „Si úplne rovnaký ako Ron - “ „- a on mi povedal, že ju len prišiel odprevadiť! A potom mi povedal, nech idem preč. On sa s ňou bozkáva!“ dodal James, ako by si myslel, že to nepovedal dostatočne zreteľne. „Úúúú, to by bolo úžasné, keby sa vzali!“ zašepkala Lily vo vytržení. „Teddy by potom bol naozajstný člen našej rodiny!“ „Už teraz u nás večeria viac ako štyrikrát týždenne,“ povedal Harry. „A prečo mu teda neponúknuť, aby u nás býval a bolo by to, čo ty na to?“ „Jéj!“ povedal James nadšene. „Mne nevadí, keď budem bývať v izbe spoločne s Alom - Teddy si pokojne môže vziať moju izbu!“ „Nie,“ povedal Harry pevne, „vy dvaja by ste mali spoločnú izbu iba vtedy, keby som chcel zbúrať dom.“ Skontroloval staré otlčené hodinky, ktoré predtým patrili Fabiánovi Prewettovi. „Je skoro jedenásť, mali by ste radšej nastúpiť do vlaku.“ „Nezabudni Nevillovi odkázať naše láskyplné pozdravy!“ povedala Ginny Jamesovi, keď ho objímala. „Mami! Nemôžem profesorovi odkazovať láskyplné pozdravy!“ „Ale ty predsa Nevilla poznáš - “ James obrátil oči stĺpkom. „Vonku, dobre, ale v škole to je profesor Longbottom, chápeš? Nemôžem jednoducho prísť na Herbológiu a povedať, že mu odovzdávam láskyplné pozdravy…“ Pokýval hlavou nad matkinou nevhodnou žiadosťou a aby rozptýlil svoje pocity, nakopol ľahko Albusa. „Uvidíme sa neskôr. Ale, daj si pozor na testralov.“ „Ja som myslel, že sú neviditeľní? Ty si hovoril, že sú neviditeľní!“ Ale James sa len smial a pripustil, aby ho matka pobozkala, krátko objal otca a potom naskočil do rýchle sa plniaceho vlaku. Videli ho už len zamávať a potom zmizol v uličke a šiel nájsť svojich priateľov. „Kvôli testralom sa určite neznepokojuj,“ povedal Harry Albusovi. „Sú veľmi milí, nie je žiadny dôvod k tomu sa ich báť. Mimochodom, vy do školy nepôjdete v kočiaroch, ale na loďkách.“ Ginny pobozkala Albusa na rozlúčku. „Uvidíme sa na Vianoce.“ „Zbohom, ale,“ povedal Harry, keď objal svojho syna. „Nezabudni, že si na budúci piatok pozvaný k Hagridovi na čaj. Nezahadzuj sa so Zloduchom. S nikým nebojuj, pokiaľ sa to poriadne nenaučíš. A nenechaj sa Jamesom vytočiť.“ „A čo keby som sa dostal do Slizolinu?“ Táto veta bola určená iba jeho otcovi a Harry vedel, že práve okamih odjazdu donútil Albusa odhaliť, ako veľký a úprimný jeho strach je. Harry sa sklonil k Albusovi tak, aby ich tváre boli na rovnakej úrovni. Ako jediný z Harryho troch detí zdedil Albus Lilyine či. „Albus Severus,“ povedal tak ticho, že okrem Ginny to nikto nemohol započuť a ona bola dostatočne taktná, aby predstierala, že máva Rose, ktorá už tiež nastúpila do vlaku, „si pomenovaný po dvoch rokfortských riaditeľoch. Jeden z nich bol v Slizoline a bol to možno ten najodvážnejší muž, akého som kedy poznal.“ „Ale ja len hovorím - “ „- potom i Slizolinská fakulta môže získať skvelých študentov, nie? Nám je to jedno, ale. Pokiaľ ti na tom ale tak záleží, pamätaj, že to budeš i ty, kto si bude môcť vybrať Chrabromil pred Slizolinom. Triediacemu klobúku záleží tiež na tvojom rozhodnutí.“ „Naozaj?“ „U mňa tomu tak bolo,“ povedal Harry. Toto žiadnemu zo svojich detí nikdy nepovedal a videl prekvapenie v Albusovej tvári, keď to vyslovil. Ale ako sa postupne s prasknutím zavierali všetky dvere červeného vlaku a rozmazané obrysy rodičov sa naťahovali po posledných bozkoch a udeľovali posledné pripomienky, naskočil i Albus do vagónu a Ginny za ním zavrela dvere. Študenti sa vykláňali z okna najbližšie k nim. Veľké množstvo tvárí, ako vo vnútri vlaku, tak i vonku sa natočilo smerom k Harrymu. „Prečo všetci tak pozerajú?“ dožadoval sa Albus vysvetlenia, keď sa on a Rose naťahovali po pohľadoch ostatných študentov. „S tým si nerob starosti,“ povedal Ron. „To je kvôli mne, som hrozne slávny!“ Albus, Rose, Hugo a Lily prepukli v smiech. Vlak sa začal rozbiehať a Harry šiel popri ňom a sledoval chudú tvár svojho syna, žiariacu vzrušením. Harry sa smial a pokračoval v mávaní, napriek tomu, že sledovať odchod svojho syna, bolo pre neho bolestné… Posledný obláčik pary zmizol v jesennom vánku. Vlak zašiel do zatáčky. Harryho ruka však stále mávala na rozlúčku. „Bude v poriadku,“ zašeptala Ginny. Keď sa na ňu Harry pozrel, stiahol roztržito svoju ruku a dotkol sa jazvy v tvare blesku na svojom čele. „Ja viem, že bude.“ Jazva ho nebolela už devätnásť rokov. Všetko bolo v poriadku.
 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář